Antroposofická práca na sebe

Antroposofia nie je súhrnom poznatkov, ani myšlienkovým systémom, ktorý si treba osvojiť. Síce poskytuje poznatky o vývojových zákonitostiach sveta a človeka, tiež o duchovných svetoch a ich vzájomnej spojitosti s hmotným svetom, ale prijímanie, konzumácia týchto poznatkov ešte nie je antroposofiou. Tieto poznatky nie sú cieľom, ale prostriedkom. Antroposofia chce v človeku prebúdzať schopnosti, sily, ktoré sú mu predurčené, ale ich získanie nie je dané automaticky. Tak ako človek na ceste svojho vývoja rozvinul svoju dušu a ducha, svoje ja, má rozvíjať ďalšie články svojej bytosti.

Bolo by však omylom sa domnievať, že stačí študovať spisy a prednášky Rudolfa Steinera a ono to v nás bude pracovať akosi za nás. My sami musíme pracovať. Steiner nám k tomu ponúka veľa praktických cvičení.

Antroposofická práca znamená napr. tvárou v tvár každému človeku si klásť otázku "čo potrebuješ, ako ti môžem pomôcť" (pozor však na vtierajúci sa úsudok ako: ty potrebuješ antroposofiu), pri hovore s druhým človekom načúvať a týmto človekom sa stávať (nestrácať však samého seba), pritom sám seba pozorovať, svoje myšlienky, pocity, vlny sympatie a antipatie, svoje predčasné úsudky a predsudky. Už behom stretnutia s druhým človekom i po ňom si klásť otázky, čo mi toto stretnutie hovorí o mne samom, akú to má so mnou súvislosť, čo sa tu vynára z minulosti a čoho je to zárodkom pre budúcnosť. Neustále v sebe nechať znieť otázky, kam ma vedie môj osud, čo odo mňa chcú a potrebujú duchovné bytosti. Nesnažiť sa však dávať na otázky ihneď odpovede. A neustále sám seba sledovať síce kritickým, zároveň však zhovievavým, láskavým pohľadom.

Antropozofia v človeku prebúdza morálnu fantáziu a vedie ho k etickému individualizmu, lebo jeho etika vychádza stále viac z individuálnych impulzov a stále menej zo spoločenských, právnych, cirkevných a iných noriem. Ale spása individua nemá byť samoúčelom. Je spirituálnou zákonitosťou, že každý krôčik v osobnom vývoji posúva dopredu celé ľudstvo a každé individuálne okultné cvičenie je zároveň obeťou v prospech spoločenstva.

Antroposofia má človeku dať nástroje k tomu, aby mohol spoločne s inými individualitami budovať ľudské spoločenstvá, tvoriť to najvyššie umelecké dielo, dielo sociálne. A to je antroposofia v praxi, žitá antroposofia, ktorá vedie človek ďalej na jeho ceste k hierarchiám. Keď pracujem na svojom vlastnom vývoji, pomáham ľudstvu, a keď činím niečo pre ostatných, vzdelávam svoje vlastné ľudstvo.

Keď si budem uvedomovať túto polaritu, ľahšie sa vyhnem dvom nezdravým tendenciám: Pokiaľ budem študovať a osvojovať si poznatky a cvičiť sa a budem zabúdať na ostatných, tak to mne samému veľmi neposlúži, pokiaľ sa budem celo angažovať v sociálnom dianí ako praktický antroposof a utekať sám pred sebou, tak tým svetu veľmi neprospejem. Antroposofia je hľadaním rovnováhy medzi krajnosťami.

K tomu, aby sme sa venovali antroposofii nemusíme sami byť jasnovidní, vidieť auru, ani nemusíme samostatne bádať v duchovných svetoch. Čo to znamená pestovať antroposofiu? V čom sa antroposofia líši od iných náuk, ktoré tiež snažia viesť svojich žiakov k duchovnému poznaniu, k poznaniu pravdy a poznávaniu seba samého, k uvádzaniu náuky do života, k získavaniu nadzmyslových orgánov pre jasnovidné schopnosti?

Žiadny z týchto smerov, západných či orientálnych nestavia svoje učenie na základe vychádzajúcom z myslenia. V antroposofii sa snažíme najskôr o získanie myšlienkových predstáv, o porozumenie tomu, čomu sa chceme venovať. Až potom môžeme antroposofické poznanie uskutočňovať a snažiť sa o exaktnú jasnovidnosť. Antroposofia nedáva žiadne skratky pomocou ktorých by bolo možné myslenie obísť. Prečo?

Pretože pestovať antroposofiu znamená v prvom rade pestovať ju vedome. Oddávať sa všetkým činnostiam, ktoré antroposofia ponúka, s plným vedomím, sebakontrolou a zodpovednosťou za výsledný efekt, nie nevedome, polovedome, bez toho, aby sme činnosti, ktorú konáme, poriadne nerozumeli. A tiež aby sme mohli prejsť k vyššiemu stupňu - k imaginatívnemu mysleniu, musíme najskôr zvládnuť obyčajné myslenie. Najskôr myslenie aktivovať, prehĺbiť, skoncentrovať, nie sa mu vyhýbať. Nemôžeme aktivovať niečo, čo nemáme.

Štúdium antroposofických textov je preto základom antroposofie. Učíme sa sústreďovať sa nielen na myšlienky vzťahujúce sa len k vonkajšiemu zmyslovému svetu alebo k našim osobným citovým zážitkom, ale sa učíme tvoriť si myšlienky a myšlienkové predstavy, ktoré sa odvíjajú zo študovaných textov. Skrze aktívne čítanie - premýšľaním a uvádzaním prečítaného do vzťahov, získavame v duši sily pozdvihnúť predstavy získané štúdiom antroposofie do svojho vedomia. Je to podobné ako napr. s hudobným talentom, ktorý tiež nemôžeme nechať v duši len zrieť a čakať, že sa z nás bez vlastného pričinenia stane umelec. Tak ako športovec nezdvihne ihneď 150 kg činku, bez toho, aby predtým cvičil svaly svojho fyzického tela, tak ani my sa nepozdvihneme k duchu bez pravidelného cvičenia svalov svojej duše.

Bez premýšľania, bez tvorenia myšlienkových predstáv, bez rozlišovacej schopnosti nechávame svoje mystické zážitky (svoj potenciálny talent) v nevedomí, kde imaginácie prebiehajú neustále. Čo ale nemáme vo vedomí, je nevedomé, nemáme nad tým kontrolu. Aj keby sme mali niekedy veľmi krásne vízie, keď ich nemáme plne vo vedomí (spracované myšlienkovými predstavami), ovládajú nás v našom nevedomí. Hromadenie týchto zážitkov a hovorenie o nich ešte neznamená, že pestujeme antroposofiu. Samotným čítaním bez premýšľania by sme si tiež vytvárali akúsi citovú závislosť. A samotným premýšľaním bez štúdia antroposofických textov by sme svoje myslenie nemohli aktivovať a premieňať. V tom je antroposofia nenahraditeľná!

Štúdium antroposofických textov nie je však obyčajným štúdiom. Každá veta je meditatívnym cvičením, a tiež tak pôsobí. Tak prechádzame od myslenia hlavy k mysleniu srdca - nie naopak. Len s aktivovaným myslením prechádza do vedomia i aktivovaný cit, ktorý je inak polovedomý, prebúdzajú sa nové citové väzby, cez ktoré dospievame k slobodnému mravnému a morálnemu jednaniu. Aktívne čítanie antroposofických textov je i preto aktívne, že je v ňom impulz chcenia, ako uskutočniť to, čo poznávame, a ako to ďalej rozvíjať a uvádzať do života.