5. Duševné vedomie - imaginácia

Najbližší stav vedomia, ktorý zasvätenec pozná, je stav tzv. psychického (duševného) vedomia, v ktorom má človek oboje vedomie - obrazné i bdelé denné vedomie. Týmto psychickým vedomím vidíme človeka ako za bdelého denného vedomia, teda v jeho obrysoch a formách. Zároveň však vidíme to, čo žije v jeho duši, prúdiť ako farebné mraky a obrazy v útvare nazývanom aura. Potom nekráčame svetom ako mesačný človek v snovom stave, ale v úplnej kontrole nad sebou samým, ako dnešný človek za bdelého denného vedomia. Celé ľudstvo dosiahne tohto psychického vedomia na planéte, ktorá bude nasledovať po našej Zemi, na Jupiteri, a preto ho tiež nazývame Jupiterským vedomím.

V imaginatívnom svete nie sú pevné formy, pevné obrysy ako v tomto svete. Všetko je tam v pohybe. Mal by do neho vstúpiť len k tomu zrelý človek, pretože nezrelý jedinec tu ľahko podľahne klamu a ilúziám. Imaginatívnym poznaním vládne ten, pred ktorého duchovným okom sa rozkladá v obrazoch to, čo je za zmyslovým svetom. Vzniká to pred ním v obrazoch, ktoré sa ale nepodobajú nijako tomu, čomu hovoríme v obyčajnom živote obrazy. Pre obrazy imaginatívneho poznania neexistujú zákony trojrozmerného priestoru a majú ešte ďalšie osobitosti, ktoré sa nedajú porovnať s ničím v obyčajnom svete zmyslov. K predstave imaginatívneho sveta môžeme dospieť, keď si predstavíme, že pred nami stojí nejaká rastlina, a že by sme teraz boli schopní vytiahnuť z tej rastliny všetko, čo zrak vníma ako farbu, takže by sa to potom vznášalo voľne vo vzduchu. Lenže, ak by sme neurobili nič iné, než, že by sme vytiahli túto farbu, vyskytujúcu sa na rastline, a nechali ju vznášať sa voľne pred nami, mali by sme pred sebou len mŕtvu farebnú formu. Pre človeka jasnozrivého ale táto farebná forma nezostane mŕtvym farebným obrazom, ale vďaka jeho prípravám a cvičeniam dochádza k tomu, že keď vytiahne z vecí ich farbu, začne byť tento farebný obraz oživovaný duchom a človek potom pred sebou nemá mŕtvu farebnú formu, ale farebné svetlo, voľne sa vznášajúce, trblietajúce sa najrozmanitejšími spôsobmi, ale vnútorne oživené. Každá farba vyjadruje svojráz určitej duchovno-duševnej bytosti, nevnímateľnej v zmyslovom svete, to znamená, že každá farba v zmyslovej rastline začne byť pre jasnovidca výrazom pre duševno-duchovné bytosti.

Myslite si svet naplnený takými farebnými podobami, vo večnej premene, ale pohľad sa nesmie obmedziť na tieto farby, ako keby išlo iba o maľbu zo samých blýskavých farebných odleskov, ale myslite si to všetko ako výraz duševno-duchovných bytostí, takže si poviete: Keď sa tu zablyskne zelený obraz, bude mi výrazom pre to, že za ním je istá rozumná bytosť. Myslite si toto celé more naživo sa prelínajúcich farieb, je možné povedať: more prelínajúcich sa zvukových dojmov, alebo dojmov čuchových, alebo chuťových, pretože to všetko vyjadruje duchovno-duševné bytosti, stojace za týmito dojmami, potom máte to, čomu sa hovorí imaginatívny svet. Nie je to niečo, čo si človek len myslí, asi v tom zmysle, ako sa v bežnej reči používa slovo imaginácia, ale je to reálny svet. Je to iný druh vnímania a chápania sveta ako vnímanie zmyslové. Vnútri tohto imaginatívneho sveta sa človek stretáva so všetkým tým, čo je za svetom zmyslov a čo svojimi zmyslami nevníma, napr. s éterickým telom človeka, s jeho astrálnym telom. Ten, kto sa stal jasnozrivým a postupne tak spoznáva svet týmto imaginatívnym poznaním, zoznamuje sa s vyššími bytosťami akosi po ich vonkajšej stránke, tak, ako keď idete vo zmyslovom svete po ulici a ľudia chodia okolo vás, a vy sa s nimi zoznamujete po ich vonkajšej, zmyslovej stránke. Presnejšie ich spoznáte, ak budete mať príležitosť s nimi hovoriť. Vtedy vám ľudia vyjadria pomocou slov ešte niečo iné ako to, čo vidíte, keď sa s nimi iba stretnete na ulici a pozeráte sa na nich.

Následkom cvičení, keď má človek, ktorý chce ísť cestou do nadsmyslových svetov, trpezlivosť a vytrvalosť neustále znova a znova cvičiť koncentráciu svojho duševného života, tak bude môcť urobiť úplne určitú vnútornú skúsenosť. Mať túto skúsenosť je prvý krok k imaginatívnemu poznaniu. Urobí skúsenosť, že tým vnútorne zmenil svoj duševný život, a že si po nejakej dobe môže uvedomiť, ako sa z jeho duše samotnej, bez toho, že to sám vyvoláva, vynárajú také symboly, také obrazy, vynárajúce sa tak, že sa pred človeka postavia v celom svetle skutočnosti, ako sa inak stavajú len obrazy, ktoré sme nadobudli na základe vonkajších vnemov a utvorili si o nich predstavy. Zatiaľ čo v obyčajnom vonkajšom živote vystupujú predstavy z duše ako zrkadlové obrazy vonkajšej skutočnosti, cvičeniami vyvstávajú z hlbín duševného života predstavy, ktoré sú predovšetkým len obrazy. Ale v tom spočíva povýšenie duševného života, že duša sa teraz cíti vnútorne silná a že sa akosi môže dostať do stavu, ktorý je podobný a predsa len opačný než stav spánku. V spánku sa abstrahujeme od všetkých vonkajších vnemov a tiež od myslenia, viazaného na mozog, ale prepadneme do bezvedomia. V imaginatívnom poznaní nehľadíme tiež na žiadne vonkajšie vnemy ani na myslenie mozgom, lebo to všetko potlačíme. Napriek tomu sa však duša nevyprázdni, neupadne do bezvedomia, ale z jej hlbín vystupujú obrazy, ktoré sú neustále bohatšie, stále obsiahlejšie, a ktoré sa potom postavia pred dušu ako nový svet. To je práve svet, ktorý môže byť neodborníkom, ktorý v týchto veciach nie je zbehlý zamenený so svetom chorobných ilúzií, halucinácií. Avšak len ten, kto nepozná skutočnosť v tomto odbore, sa môže dopustiť takej zámeny, existuje totiž mohutný rozdiel medzi chorobnými predstavami tohto druhu, a tými, ktoré boli získané v správnom zmysle metodickou duševnou výchovou.

Osoby, ktoré takýmito predstavami trpia, skalopevne v ne veria. Nie je nič ťažšieho ako človeku, ktorý má ilúzie - nemusia sa ani vystupňovať do halucinácií, ale môžu to byť len obyčajné preludy, paradoxné idey, také predstavy vyhovoriť. Keď si napríklad nejaký človek začne v sebe vytvárať chorobným spôsobom idey, že je prenasledovaný druhými ľuďmi, tak je nesmierne ťažké túto myšlienku od neho zapudiť jednoduchým prehováraním, a stáva sa, že takýto človek vytvára tie najnádhernejšie logické myšlienkové konštrukcie, aby dokázal, ako správne je všetko to, čo v ňom existuje ako preludy. Ak človek ide správnou cestou, nechá na seba pôsobiť také obrazné predstavy v duši, tak sa správnym duchovným školením zároveň robí všetko, aby tou mierou, ako tento obrazný svet v duši prekvitá, bolo z duše vypudené zaujatie týmito obrazmi, viera v nich ako objektívnu realitu, takže v žiadnom momente nemôže človek duchovne sa školiaci prísť na myšlienku, že to, čo prežíva ako imaginácie, je objektívna skutočnosť. Všetko duševné školenie je nesprávne, ak zároveň nevyvoláva v duši vedomie: čo tu vstupuje ako nové svety, to nemá, tak ako to k tebe prichádza, žiadnu objektívnu realitu. Všetko je tu predovšetkým preto, len aby to vnútorne oživilo dušu, aby ju to urobilo v sebe bohatšiu a ak použijeme paradoxný výraz, vnútorne skutočnejšiu, naplnenejšiu reálnom. A to je správny zisk žiaka, že vie: imaginácie, ktoré sa vynárajú nie sú nič iné ako zrkadlový obraz vlastnej bytosti.

Keď je duchovný žiak schopný prekonať všetku vieru v objektívnosť týchto svojich imaginácií, potom je duchovné školenie správne. Mnohý človek tým, že je obdarovaný novým svetom, svetom niekedy veľkolepých predstáv, nachádza v nich uspokojenie, mimoriadnu príjemnosť. Ale musíme pochopiť, že takéto imaginácie, ako sa väčšinou vyskytujú, nie sú vôbec vhodné, aby podávali skutočné poznatky vyšších svetov, ale že sú len mostom pre dušu. Teraz totiž pre dušu začína úplne nová úloha, ktorá pozvoľna vedie od imaginácie k inšpirácii. Teraz do istej miery začína boj medzi dušou a tým, čo vzniká ako jej imaginácie. Neustále sa nám v obyčajnom živote stáva, že nemávame svoj celý duševný obsah vo vedomí. Spomeňme si, aké by to bolo, keby sme všetko, čo sme si kedy predstavili, mali zrazu vo vedomí. Mohli by sme si spomenúť na predstavy, ktoré sme mali možno pred desaťročiami. Tie odpočívajú na dne našej duše, a sú vyvolané pri nejakej príležitosti. To znamená, že v obyčajnom živote máme možnosť zabudnúť, a zabudnuté opäť z duše vyniesť. Obsah vedomia môže teda byť niekam ponorený, takže je potom vonku z vedomia.

To isté sa nám musí podariť - aj keď je to v tejto oblasti trochu iné - so všetkými našimi imagináciami, keď sa staneme duchovným bádateľom. Musíme vedieť ľubovoľne vykoreniť zo svojej duše každú imagináciu, musíme ju ľubovoľne potlačiť a vedieť uviesť do stavu, kedy je vyvrhnutá z nášho vedomia, ako je z nášho vedomia vyvrhnutá nejaká zabudnutá predstava, ktorú môžeme neskôr znovu nadobudnúť späť. To je nutné. Musíme byť pánmi v celej oblasti svojich imaginácií, pánmi nad každou jednotlivou imagináciou, musíme vedieť urobiť každú jednotlivú imagináciu na sebe nezávislou. Kto je svedomitým duchovným bádateľom, vykonávajúcim také duchovné výskumy, ktoré potom oznámi svedomito svetu, ten to robí často a neustále znova, že to, čo vstúpi pred jeho dušu ako obraz, ktorý sa najprv vynoril, stále znova zráža dole, činí ho nevedomým, vyhladzuje ho. A on sa potom vráti, a to teraz nie svojvôľou, ale vnútornou silou, ktorú si v tomto okamihu uvedomujeme, ak stojíme na zodpovedajúcom stupni. A nevzchádzajú všetky imaginácie, ale máme jasné vedomie o tom, že existujú imaginácie, ktoré zostávajú dole v neznámom, ktoré nemožno dostať nahor, alebo keď už vyjdú opäť hore, ukážu sa ako tie, ktoré odmietame. Človek musí vedieť to, čomu je v pokušení najsilnejšie veriť, čo najviac miluje, čo by mohlo pre mnohých ľudí znamenať blaženosť, vytrhnúť i s koreňmi a nechať ponoriť do sféry zabudnutých predstáv. Keď potom to, čo najskôr vytvorila jeho duša, od seba odtrhol a predal svetu mimo seba, potom sa mu to opäť vráti ako inšpirácia. Potom sa pripravuje k umeniu žiť so skutočnými bytosťami nadzmyslového sveta, ku ktorým tieto predstavy náležia.

Dnes už vlastne nie je žiadnej duši odopreté nastúpiť cestu do duchovného sveta.

V mystériách boli imaginatívny jasnovidci, tí boli vycvičení obzvlášť na to, aby videli svet obrazov. A boli tam iní, ktorí preskočili svet imaginatívny, tí boli vycvičení obzvlášť na to, aby do duše prijímali vnútorné slovo, to, čo je možné zakúsiť prostredníctvom inšpirácie. A tak mohol jeden druhému tlmočiť, čo zakúsil vďaka svojmu zvláštnemu tréningu. Bolo to možné v časoch, keď sa od človeka k človeku vyskytoval taký stupeň dôvery, aký je dnes vylúčený vývojom nášho dejinného veku. Dnes nemá človek v druhom tak silnú vieru, aby iba oddane načúval tomu, čo bude ten druhý popisovať ako obrazy imaginatívneho sveta, a aby potom k tomu pridal to, čo sám vie z inšpirácie - v oddanej viere v to, že popis druhého je správny. Dnes chce každý človek vidieť sám. To je pre našu dobu legitímny spôsob. Veľmi málo ľudí by sa dnes obmedzilo s jednostranným rozvojom imaginácie, ako to v istých časoch bolo bežné. Preto je aj pre dnešnú dobu potrebné, aby bol človek vedený krok za krokom všetkými tromi stupňami vyššieho poznania, bez vynechania niektorého z nich. Na všetkých stupňoch nadzmyslového poznania narazíme na veľké tajomstvo, ktoré sa spája k udalosti, ktorú nazývame udalosťou Kristovou, takže ako imaginatívne, tak inšpiratívne aj intuitívne poznanie majú o tejto Kristovej udalosti veľa čo povedať.

Lukáš napísal to, čo môžu povedať ľudia, ktorí od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova (Luk. 1,1-2). Lukáš chce tlmočiť to, o čom hovoria tí, ktorí boli schopní sami vidieť a boli služobníkmi slova. Ľudia, ktorí sami videli, sú v zmysle Lukáša takí ľudia, ktorí vlastnia imaginatívne poznanie, ktorí sú schopní preniknúť do sveta obrazov a tam vnímať udalosť Kristovu, teda ľudia, ktorí sa obzvlášť trénovali pre to, aby videli vyššie skutočnosti prostredníctvom imaginácie. Oznámenie tých, ktorí sami vidia, ktorí vidia presne a jasne, si berie Lukáš za základ svojho popisu: oznámenie tých, ktorí boli zároveň služobníkmi slova. Významné pomenovanie! Nehovorí: vlastníci slova - to by boli ľudia majúci inšpirované poznanie, ale služobníci slova, čím naznačuje, že im nebolo dané inšpirované poznanie v rovnakej miere, v akej je im otvorený svet imaginácie, a že majú len správy o svete inšpirácie. Služobníkom, je hovorené, čo niekto inšpirovaný vníma, oni to môžu zvestovať, pretože im to povedali ich inšpirovaní učitelia. Sú to služobníci, nie vlastníci slova. Tak sa Lukáš opiera o oznámenie tých, ktorí sami videli, ktorí mali sami skúsenosti v imaginatívnych svetoch a ktorí sa pritom naučili vyjadrovať to, čo vidia vo svete imaginácie, tými prostriedkami, ktoré má k dispozícii človek inšpirovaný, ktorí sa teda stali služobníkmi slova.

Človek pri imaginatívnom vedomí žije intenzívnejšie. To, čo sa dostaví v prežívaní týchto obrazov, v ktorých sa nám v duši ukáže naše prežívanie, a to dokonca i u záležitostí, ktoré boli bolestné, keď sme ich v minulosti skutočne prežívali, je subjektívny pocit šťastia. To, čo je spojené s imaginatívnym poznaním, je nesmierne silný subjektívny pocit šťastia, ktorý sa musí počas ďalšieho vývoja vedomia prekonať.

Kto dospeje k imaginatívnemu vedomiu, tomu sa v duši vynorí tablo jeho pozemského života od chvíle, kedy sa naučil myslieť, až do súčasného okamihu. Čas sa stane priestorom. Čo uplynulo, stane sa súčasnosťou. Človek má pred sebou obraz. Charakteristické je, že človek síce ešte má, pretože tá vec je podobná obrazu, istý pocit priestoru, ale len pocit. Lebo tomuto priestoru, ktorý teraz prežíva, chýba tretí rozmer. Nikde teraz neprežíva tretí rozmer, ale všade len priestor o dvoch rozmeroch, takže človek poznáva obrazne. Možno sa opýtať: Keď budem stáť a prežívať v dvoch rozmeroch, čo sa stane, ak pôjdem dopredu a zasa budem prežívať v dvoch rozmeroch? Medzi tým práve nie je rozdiel. Tretí rozmer ako prežitok úplne odpadá. Dnešní ľudia už o týchto veciach nemajú žiadne vedomosti, preto hľadajú štvrtý rozmer, aby vystúpili do duchovného sveta. Pravda je však taká, že akonáhle postúpime od fyzického k duchovnému, nevznikne štvrtý rozmer, ale tretí rozmer odpadne. Keď postúpime do duchovného sveta, neprejdeme z prvého, druhého a tretieho rozmeru do rozmeru štvrtého, ale zase sa vrátime k druhému. A potom sa vrátime dokonca k prvému rozmeru. Vo svete inšpirácie.

Ten kto chce vstúpiť do duchovného sveta, pre toho je dobrou prípravou, keď sa bude podľa možnosti snažiť zdržiavať osobnej kritiky, všetkého posudzovania vecí zo svojho stanoviska, všetkého uplatňovania ako niečo chápem ako správne či nesprávne. Je dobrou prípravou pre duchovné poznanie, ak sa tu v hmotnom svete pokúšame potláčať v sebe, ako ďaleko je to možné, všetkého uplatňovania svojho osobného, ​​subjektívneho hľadiska, ak usilujeme o to nechať skutočnosti života hovoriť len samy o sebe. Preto vidíme u toho, kto je na správnej ceste do duchovných svetov, ako sa snaží nevnášať do svojho rozprávania to, čo o veciach súdi sám, ale necháva hovoriť veci samy zo seba a uspokojuje sa s jednoduchým opisovaním skutočnosti. Ak sa teda stretneme s človekom, ktorý pri každej príležitosti hovorí: Tu alebo tam sa niečo prihodilo, to podľa môjho názoru nie je dobré..., potom takýto človek iste nie je na dobrej ceste nahor do duchovných svetov. Je skôr na dobrej ceste, keď sa snaží o potlačenie podobných posudkov a rozpráva skutočnosti jednoducho, keď pozerá na skutočnosti a tie nechá hovoriť za seba, držiac sa zásady: Ak by som vnútil niekomu svoj úsudok, potom by to bol práve len môj posudok, potom by bol odkázaný len na to, aby veril, že je pravda, čo som povedal, ale aj na to, že tento úsudok mám ja. Ak sa však odhodlám rozprávať niekomu, s čím som sa niekde stretol, potom mu nechávam na slobodnej vôli, aby si o tom sám utvoril svoj úsudok. Čím viac sa nútime do objektívneho pozorovania sveta a rozprávania o veciach, tým viac dávame v sebe rásť zmysel pre skutočnosť, a pripravujeme sa tak pre imaginatívne poznanie. Kto sa chce pripravovať pre imaginatívne poznanie, mal by odvykať predovšetkým mysleniu, podľa ktorého bol zvyknutý pri každej príležitosti hovoriť: považujem to takým alebo onakým. Mal by pokladať za nepodstatné, čo on sám by chcel o veciach povedať, a mal by sa usilovať o to byť len nástrojom, ktorým veci alebo deje samy hovoria.

Táto podstatná cnosť pravdivosti patrí hneď od začiatku k správnym prípravným krokom, ktoré sú nutné, skôr než pristúpime k vlastnému školeniu vyšších poznávacích schopností. Správne školenie na dosiahnutie vyššieho poznania musí mravnosť posilovať. Vec sa dá opísať ešte inak. Vezmime si prípad, že niekto vykonáva prípravné cvičenia pre vyššie svety, bez toho aby si vypestoval predtým spomínanú pravdivosť. Potom sa skutočne môžu, ak len vykonáva vhodné duševné cvičenia, prebudiť driemajúce sily, a potom bude môcť predstúpiť pred imaginatívny svet. Čím je však potom tento svet? Ničím iným než obyčajným zrkadleným obrazom jeho vlastnej bytosti. A pretože v okamihu, keď strácame oporu vo zmyslovom svete, kedy strácame tiež oporu v rozume viazanom na mozog, tento imaginatívny svet pred nás predstupuje ako niečo skutočného - ľahostajné, či je niečím reálnym, alebo len zrkadlovým obrazom toho, kto k nemu dospel. Potom bude mať pred sebou ten, kto sa pre pravdivosť dobre nepripravil, tiež imaginatívny svet, ktorý v ňom čaruje presvedčenie o svojej pravdivosti, aj keď je len zrkadlením jeho vlastného vnútra. Tento svet je potom neustálym zvodcom k nepravdivosti. Môžeme teda povedať, že sa ten, kto si otvára prístup do duchovného sveta nevypestovaným zmyslom pre pravdivosť, ocitá v situácii, keď je neustále pri vnímaní v nadzmyslovom svete obklopený podnetmi zvádzajúcimi k nepravdivosti a lži. Z toho musí vyplynúť, že každý vstup nahor do nadzmyslového sveta musí byt nutne spojený s pestovaním zmyslu pre pravdivosť, predovšetkým pestovaním zmyslu pre skutočnosť. Lebo len vtedy, keď mame tento zmysel pre skutočnosť, zmysel pre správnu súvislosť dejov fyzického sveta mimo nás, môžeme v sebe tiež vypestovať pravdivosť.