Čítanie antroposofických právd zosnulým

Je blahodárne, keď sa zosnulým, ktorí za života chceli z antroposofie málo prijať, po smrti číta. Robí sa to tak, že sa snažíme - aby sme mali imagináciu - predstaviť si živý obraz tváre dotyčného zosnulého, aký bol v poslednej dobe na Zemi. Vezmeme si knihu a v úplnom pokoji s myšlienkami na zosnulého, akoby pred nami sedel, preberáme veci - vetu za vetou. Zosnulý to túžobne prijíma a má z toho nekonečne veľa. Tu stojíme na bode, kde sa antroposofia stáva v živote krajne praktickou, na bode, kde materializmus a spiritualita proti sebe stoja nie ako teória, ale ako životné mocnosti.

Priblížením sa k spiritualite vytvára sa komunikácia, spojenie medzi ľudskými individualitami, je jedno, či sú v živote alebo smrti. Keď stojíme v spirituálnom živote, môžeme zosnulým pomáhať takýmto spôsobom. Keď ale v spirituálnom živote nestojíme, potom to neznamená len nedostatok poznania, ale znamená to, že nás to stavia do obmedzenej sféry bytia: iba do sféry fyzična. Takže ak zmýšľame materialisticky a ak žijeme iba v hmote, ihneď strácame súvislosť s nejakou individualitou, keď prešla bránou smrti. Zosnulý keď chová intenzívne želanie, spoznať po smrti to či ono zo spirituálnej múdrosti - sám ho nemá, musí zostať obtiažený želaním. Nanajvýš by mohla byť možnosť, že - čo ale v čase kámalóky sotva možno - tam nájde niekoho, kto tiež zomrel, kto k nemu mal na Zemi taký vzťah, že samotným bytím, svojím vzťahom k nemu, mohol by nadobudnúť akéhosi uspokojenia, ktoré by ale tiež nebolo príliš veľké.