Stvorenie človeka

Čo sa opakovalo ku koncu piateho dňa stvorenia, to bolo odené astralitou. Všetky bytosti mali astralitu. Vložiť do niektorých bytostí štvrtý článok ľudskej bytosti, "ja", to bolo možné až po úplnom vytvorení pozemských podmienok. Elohimovia opakovali v piatich dňoch stvorenia predchádzajúce stavy na vyššom stupni a v tomto opakovaní pripravovali pozemskosť. Toto opakovanie prebiehalo v novej forme. Až potom mali bytostnú nádobu, do ktorej mohli vtlačiť formu človeka. To bolo vyvrcholením, korunovaním celého vývoja. Keby nasledovalo púhe opakovanie, bol by mohol dospieť celý vývoj len k astrálno-zvieracím formám. Keďže však už od samého začiatku bolo do opakujúcich sa momentov stále vlievané niečo, čo sa nakoniec prejavilo ako stav pozemský, povstalo nakoniec niečo také, do čoho mohlo sedem Elohimov vložiť všetko, čo v nich žilo. Žilo to v nich tak, ako keby sme mali pohromade sedem ľudí, z ktorých by sa každý naučil niečomu inému. Vo svojom umení sú to ľudia rozdielni, ale svojou činnosťou smerujú k jednému cieľu. Chcú uskutočniť jedinú vec. Každý má vykonať to, čo on sám najlepšie vie. Tým vznikne spoločné dielo. Jedinec nemá sám o sebe takú silu, aby toto dielo vytvoril, všetci spoločne ju majú. Dalo by sa povedať: formujú tento výrobok podľa obrazu, ktorý si o svojom diele urobili.

Predtým sa všetko vyjadrovalo úplne určitým spôsobom: "Elohimovia stvorili", "Elohimovia povedali" a pod. Stretávame sa s niečím, o čom máme pocit, že je to vopred určené. Zrazu sa však hovorí novou rečou, tam, kde má nastať vyvrcholenie zemského vývoja, sú slová: "Učiňme človeka". To znie ako vzájomná porada týchto siedmich, ako sa to bežne robí, ak chceme vytvoriť spoločné dielo. Z toho teda vyplýva, že v tom, čo nakoniec vystupuje ako korunovanie vyvíjajúceho sa diela, treba vidieť produkt spolupôsobenia Elohimov, že tým, čo každý z nich vie, všetci prispievajú k spoločnému dielu a že ľudská éterická forma sa nakoniec objavuje ako prejav toho, čo Elohimovia získali zo schopností a síl za starej doby saturnskej, slnečnej a mesačnej.Keď starohebrejský mudrc zameral svoje pocity k siedmim Elohimom, bolo mu v duši, akoby si musel v úplnej pokore a úcte, s ktorou pozeral nahor, predsa len povedať: Niečím mocným vo svete je človek, pretože sa muselo spojiť vo svojej činnosti sedem skupín duchovných bytostí, aby boli schopní ho vytvoriť. Pozemská forma človeka je cieľom bohov. Cieľom bohov je ľudská podoba na Zemi. Táto ľudská podoba je niečím, voči čomu má duša nesmiernu zodpovednosť, povinnosť urobiť ju najdokonalejšou, ako je len možné. Možnosť zdokonaľovania bola daná v momente, kedy Elohimovia poňali spoločné rozhodnutie, že všetkému čo vedia, dajú vplynúť do jedného cieľa. Toto božské dedičstvo bolo prenesené na človeka, aby to stále viac a viac zdokonaľoval až k vzdialenej budúcnosti. Pociťovať tento cieľ v trpezlivosti a pokore, ale aj v sile, to by malo byť jedným z výsledkov kozmickej úvahy, ktorú môžeme pripojiť k monumentálnym počiatočným slovám Biblie, ktoré odhaľujú náš pôvod, ale zároveň nám aj ukazujú náš cieľ, náš najvyšší ideál. Cítime, že sme božského pôvodu.

Keď prechádzate Genesis, vidíte, že vlastne všetky predstupne, ktoré sa tvorili po čas starého bytia saturnského, slnečného a mesačného, sa opakujú, a že nakoniec, ako korunovaním tohto vývoja, vystúpil človek. Celé toto pôsobenie sa takmer zhusťuje k poslednému produktu zemského vývoja, v nadzmyslovú bytosť (pretože spočiatku je to len bytosť nadzmyslová), ktorú sa Elohimovia uzniesli vytvoriť, keď hovorili: Teraz učiňme človeka! Teda všetky bytosti hierarchií boli pri tom činné. Ale k vzniku samotného človeka, musí ešte prísť pomoc z miest, ktoré v určitom ohľade ležia ešte vyššie ako všetky tieto hierarchie. Pozerame nad najvyššiu hierarchiu Serafov nahor k božskej bytosti, sprvu neznámej a skôr len tušenej.

Tak ako tuhne voda v ľad si možno predstaviť ako v 6. dni stvorenia sa zhusťuje duševno-duchovný človek v pozemského človeka, ktorého by ste ale nemohli vnímať dnešnými fyzickými zmyslami. Človek bol prítomný fyzicky, ale aj teplo je fyzické. Fyzické telo existovalo už za starého Saturnu, aj keď len ako tepelná substancia. Čiže človek 6. dňa nemal telo z pevného mäsa. Existoval ako fyzická tepelná bytosť. Ďalšie zhustenie nasleduje až po dňoch stvorenia. Najskôr existovala vo vývoji Zeme duchovná duševnosť, potom astralita a ešte neskôr éteričnosť, z fyzických stavov tu existoval najprv stav tepelný a až potom stav vzdušný. A po 6. dni stvorenia: "A Jahve-Elohim vdýchol človeku živý dych" - existoval človek tepla a vzduchu. Z jemnejšieho živlu vzniká hrubšie, nie z hrubšieho jemnejšie.

Pri slovách Elohimov: "Učiňme človeka", bolo fyzično viac éterické. Mužské a ženské bolo vtedy nerozlíšené, bol uspôsobený mužsky i žensky. Výtvorom elohimov povstal mužsko-ženský človek. To je význam slov: "A Elohimovia stvorili človeka, muža a ženu". Tu nejde o dnešného muža a ženu, ale o nediferencovaného človeka mužsko-ženského. 6. deň stvorenia spadá do lemurskej doby, v ktorej existoval mužsko-ženský človek. V 7. dni práca Elohimov ustala. Práve vtedy sú na vzostupe hore k Jahve-Elohim. Ale bytosť Jahve-Elohim netreba chápať ako súhrn Elohimov. Len istú časť svojej bytosti odovzdali mesačnej bytosti a ostatné si ponechali.V tejto časti prebieha ich vývoj. V ľudskom vývoji pôsobia len tou časťou, ktorá sa z nich stala Jahve-Elohim. To sa tu naznačuje odpočinutím od pozemského diela. Časťou, ktorá sa v nich vyvíja už nepôsobia v ľudskom vývoji. Fyzický človek je potomkom éterického človeka, je jeho zhusteným stavom. Človek stvorený 6. dňa pokračoval vývojom k človeku jednopohlavnému. Až k dobe lemurskej nebolo možné fyzickým zrakom vidieť človeka. Bol prítomný len duchovne.