Dávanie mien starými

Ľudia nerozumejú starému dávaniu mena, inak by prišli aj na to, ako sa vtedy ľudia cítili. Spomeňte si na vyznávačov Starého Zákona. Tí vôbec nepociťovali v čase pred Kristom svoje ja ak ho chceli naozaj prežívať vo svojej individuálnej osobnosti. Každý, kto plne cítil impulz, prúdiaci zo Starého Zákona, si hovoril: "Ja a otec Abrahám sme jedno." Lebo sa cítil skrytý v tomto spoločenstve, siahajúcim až nahor k Abrahámovi, ktorého krv prúdila všetkými žilami až k najmladším členom národa. Cítili sa skryti v skupinovej duši. V oných dávnych dobách bolo vedomie ľudí iné ako dnes. Človek si dnes sotva spomenie na to, čo siaha naspäť do jeho detstva, a celkom iste sa končia všetky spomienky narodením. Vtedy - v čase patriarchov, v čase starých praotcov - tomu tak nebolo. Človek si spomínal nielen na to, čo sám prežil, ale na to, čo prežil jeho otec, starý otec, praotec. To žilo v jeho spomienkach tak, ako si vy spomínate na svoje detstvo.

Nevedel, že jeho život zvlášť začína jeho zrodením. Jeho pamäť siahala celé stáročia späť. Separovanému vedomiu sa nedávalo žiadne meno, v tom by nenachádzali žiaden zmysel. Pretože si ľudia spomínali na otca, deda atď., zahŕňalo v sebe spoločné meno celý rad ľudí. Adam, Noe, znamenajú spomienku skrze celé pokolenia. Kam až siahala spomienka, niesol tento reťazec názov Noe. To bol vnútorný človek, duchovná bytosť, žijúca po generácie. Dávať meno vonkajšiemu človeku - to by sa považovalo za nezmysel. Meno Adam tak vyjadruje duchovnú bytosť. Jednotlivec si teda ešte nebol vedomý svojho ja. Splynul by so spoločenstvom, keby tu nebolo impulzov, ktoré neustále útočili proti tomuto rozplývaniu sa v spoločenstve, ktoré usilovali o to, aby človeka vytrhly z pokrvných pút, aby ho priviedli k samostatnosti. V astrálnom tele človeka sa zachytili takéto duchovné bytosti, ktoré mu dávali impulzy na to, aby svoje vedomie nenechal rozplynúť. Týmito bytosťami sú luciferské. bytosti. Ony to boli, ktoré v čase pred Kristom pôsobili proti vlastnému zjednoteniu, ktorým človek vďačí za svoju samostatnosť, za vznikajúcu osobnosť. Je veľmi dôležité, aby sme spoznali, že za to, čo nás zvádzalo k sebe, vďačíme Jahvemu, a za to, čo nás rozlučovalo, luciferským duchom.

V starých časoch nebolo meno používané na jednotlivého človeka v jeho osobnom živote, ale na to, čo bolo udržiavané pohromade pamäťou, takže jedného mena bolo používané tak dlho, pokiaľ trvala spomienka. Tak nie je napr. Noe jednotlivec, ale meno Noe znamená, že si niektorý jednotlivý človek spomína na svoj vlastný život a potom ďalej, zrodením na život svojho otca, deda atď., tak ďaleko, pokiaľ siaha pamäť. Rovnakého mena bolo používané pre takúto postupnosť ľudí tak ďaleko, kam stačila niť pamäte a v tej dobe bola pamäť oveľa obsiahlejšia. Človek si spomínal nielen na osobné zážitky jednotlivého života, ale pamätal si i na to, čo zažil otec, starý otec atď. Práve tak sú mená ako Adam, Set alebo "Henoch" takými menami, ktorými bolo zhrnuté v jedno toľko osôb, koľko ich bolo možné udržať pohromade pamäťou v spätnom spomínaní. Ak sa povie teda v starých časoch, že sa niekto volá Henoch, je tým myslené, že v osobnosti, ktorá bola synom inak pomenovanej predchádzajúcej osoby, vznikla nová niť pamäte, tu si už nespomínal na predchádzajúcich jedincov. Ale táto nová niť pamäte neprestávala teraz smrťou tejto osobnosti, najprv pomenovanej Henoch, ale šírila sa ďalej z otca na syna, na vnuka atď., až zase vzniklo nové pásmo pamäte. A kým sa táto niť pamäte udržiavala, užívalo sa toho istého mena.