Svetlo a tma

Ak chceme pochopiť vývoj, musíme si uvedomiť, že na každom vývojovom stupni zostávajú niektoré bytosti pozadu. Len určitý počet bytostí dosahuje svojho cieľa. I niektoré bytosti nedosiahli počas vývoja starého Saturnu cieľa svojho vývoja a zostali pozadu, hoci tu už existovalo staré Slnko, nachádzali sa v určitom ohľade stále ešte na úrovni starého Saturnu. Preto sa prejavovali nedostatkom slnečnej podstaty, nedostatkom svetla. Keďže však tieto bytosti tu už existovali, malo v sebe staré Slnko, ako v sebe tkajúce svetlo, teplo a vzduch, malo okrem tohto svetla ešte v sebe votkané temnotu. A táto temnota bola práve výrazom bytostí, zmrazených na saturnskom stupni, rovnako ako bolo zasa tkajúce svetlo výrazom tých bytostí, ktoré dosiahli riadnym spôsobom stupňa starého Slnka. Tak spolupôsobili na vonkajšom slnečnom bytí oneskorené bytosti saturnské a pokročilé bytosti slnečné. A navonok sa predkladali správy ako svetlo a temnota, ako vzájomné pôsobenie svetla a temnoty.

Keď pozrieme k svetlu, tu môžeme povedať: Toto je prejav bytostí, ktoré pokročili k slnečnému bytiu. Ak sa pozeráme na temnotu, javí sa nám ako vonkajší prejav bytostí, ktoré zostali na stupni starého Saturnu. S týmto poznaním môžeme očakávať aj pri opakovaní starého bytia saturnského a slnečného vo vývoji Zeme, že tieto pomery medzi pokročilými a zaostávajúcimi bytosťami znova vystúpia. A pretože tieto bytosti, ktoré zotrvávajú na stupni starého Saturnu, predstavujú vlastne skorší vývojový stupeň, môžu tiež pri opakovaní vystúpiť skôr ako svetlo. Preto je správne, keď sa nám hneď v prvom verši Genezis hovorí, ako nad elementárnymi substanciami vládne tma. To je opakovanie saturnského bytia, ktoré zostalo pozadu. Bytie slnečné, to ešte musia čakať. Slnečné bytie sa zjaví neskôr, je naznačený slovami: Buď svetlo. To, čo vystupuje na skoršom stupni bytia, nie je tu snáď iba raz a potom to zanikne. Síce stále vzniká niečo nové, ale okrem toho zostáva aj to staré, ktoré v tomto novom pôsobí. Temnota je výrazom zaostalých bytostí. Svetlo pozitívne bytosti elohimov darovali.

Nemali by sme ale vidieť v týchto zaostávajúcich bytostiach vždy len niečo zlé ani voči nim pociťovať súcit ako s úbohými zaostalým bytosťami. Takéto pocity a predstavy by sme nemali pestovať voči týmto veľkým bytostným veciam vesmíru. Mali by sme si povedať, že všetko, čo sa deje - či už bytosti svojho cieľa dosiahnu, alebo sa zdržia na skoršom vývojovom stupni - deje sa z kozmickej múdrosti. Ak zostanú niektoré bytosti na určitom stupni pozadu, má to hlboký zmysel. Pre celok má práve taký význam ako to, keď bytosti zaostávajú, tak to, keď svoj cieľ dosiahnu. Pokročilé bytosti by nemohli niektoré práce vôbec konať, keby nebolo bytostí, ktoré zotrvali na predchádzajúcom stupni. Práve pre svoju oneskorenosť sú tieto bytosti na správnom mieste. Mohli by sme povedať: Čo by to bolo vlastne za ľudský svet, keby všetci učitelia, ktorí majú viesť malé deti, boli univerzitnými profesormi? Tu sú práve na svojom mieste iní. Pre sedem až desaťročné deti by univerzitní profesori boli zrejme veľmi málo vhodnými pedagógmi. A tak je tomu aj v kozmických súvislostiach. Bytosti, ktoré svoj cieľ dosiahnu, boli by pre niektoré úlohy v kozme veľmi málo vhodné. Na ich miesto musia nastúpiť pre tieto úlohy iné bytosti, o ktorých by sme mohli práve tak dobre povedať, že zostali pozadu, pretože sa ďalšieho vývoja zriekli.

Ako sú Elohimami dosadení na svoje miesto pokročilí Duchovia osobnosti, práve tak - aby bol nastolený úplný poriadok, celá zákonitosť nášho pozemského vývoja - tak sú povolaní aj zaostávajúci Duchovia osobnosti, ktorí sa neprejavujú svetlom, ale temnotou. Boli dosadení na správne miesto, aby náležitým spôsobom prispeli k zákonitému vývoju nášho bytia. Svetlo, o ktorom sa hovorí v Genezis, nie je niečím, čo by sa mohlo uzrieť fyzickými očami, dnešné svetlo je len neskorším prejavom svetla Genezis. Rovnako tak to, čo je okolo nás v noci a čo označujeme ako fyzickú temnotu, keď nesvieti Slnko, je práve tak ešte len fyzickým prejavom toho, čo je v Genezis nazývané tmou. Archanjeli za slnečného bytia dosiahli stupňa ľudskosti. Ďalej potom postupovali mesačným bytím až k bytiu zemskému. Tieto bytosti tesne súvisia so všetkým tým, čo môžeme označiť ako slnečnú podstatu, pretože práve na starom Slnku dospeli k svojmu ľudskému stupňu. Keď potom za starej doby mesačnej nastala potreba, aby sa slnečná podstata odlúčila od zemskej, zostali prirodzene tieto bytosti, s tým, čo je slnečnej podstaty. Pôsobia na zemské bytie hlavne zvonku.

Kde sa v Genezis stretávame s veľkolepým výrokom: "I povedali Elohimovia: Buď svetlo", tam k tomu musí pristúpiť nová skutočnosť, že Elohimovia sa necítia len ako prúdiaci sem s týmto svetlom, ale že svetlo im žiari od predmetov naspäť, že predmety sa im javia zvonku. Genezis to vyjadruje tým, že k slovám: "I povedali Elohimovia: Buď svetlo!", pripája: "A Elohimovia videli svetlo." A píše sa aj: A videli, že bolo krásne - alebo aj dobré. V hebrejskej reči sa nečinil rozdiel medzi pojmami krásny a dobrý v rovnakom zmysle ako dnes. Pre oboje je to to isté slovo.