Akadémia v Gundéšápúre

Práve toľko rokov, o koľko predchádzalo mystérium na Golgote stredu štvrtého veku – 333 rokov – práve rovnaký počet rokov po tomto strede chceli isté mocnosti zaviesť vývoj Zeme na úplne inú dráhu, než po akej bol vedený tým, že došlo k mystériu na Golgote! 333 rokov po roku 333 je rok 666, a to je práve letopočet, o ktorom hovorí pisateľ Apokalypsy s tak veľkým zápalom. Prečítajte si toto miesto, kde hovorí o tom, čo sa vzťahuje k číslu 666. [Zjavenie sv. Jána, kap.,13.] Vtedy sa malo podľa zámerov istých duchovných mocností s ľudstvom niečo stať a tiež by sa to stalo, keby nebolo došlo k mystériu na Golgote. Zostupné cesty, ktoré by sa od roku 333, vrcholu kultúry duše rozumovej, stali ľudstvu údelom, by tieto mocnosti použili na to, aby bolo ľudstvo zavedené do iných vôd, než do ktorých sa malo dostať podľa úmyslov tých božských bytostí, ktoré sú s ním späté už od jeho počiatku, od doby saturnskej. K tomu malo dôjsť tým, že by sa už v roku 666 bolo ľudstvu dostalo ako zjavenie niečoho, k čomu malo dospieť až neskôr – totiž duša vedomá s jej obsahom.

Keby sa to bolo uskutočnilo, keby sa boli splnili zámery istých bytostí, stojacich proti vývoju ľudstva, usilujúcich sa uchvátiť vývoj ľudstva pre seba, bolo by ľudstvo bývalo už roku 666 obdarené vedomou dušou, hoci k tomu malo dôjsť až po dlhšej dobe. Podstata toho, čo vždy robia bytosti nepriateľské bohom milujúcim človeka, je totiž snaha preložiť to, čo dobré božské bytosti pripravujú ľuďom pre určitú neskoršiu dobu, do niektorého skoršieho obdobia, keď na to ľudstvo nie je ešte zrelé. Tak malo už v roku 666 dôjsť k tomu, čo sa má stať až v polovici nášho piateho veku, čo má nadísť až 1080 rokov po roku 1413, teda až v roku 2493 – až potom má byť človek tak ďaleko vo vedomom uchopení svojej vlastnej osobnosti. A to malo byť naočkované človeku už v roku 666 ahrimansko - luciferskými bytosťami. Tieto bytosti chceli dať človeku vedomú dušu, boli by mu však vštepili takú prirodzenosť, ktorá by mu bola znemožnila, aby našiel cestu k Duchovnému Ja, k Životnému Duchu, a k Duchovnému Človeku. Boli by odrezali jeho budúcu cestu a boli by použili človeka na úplne iné vývojové dráhy. Dej sa však odohral inak, než bol zamýšľaný, nie v tejto zvláštnej podobe, v tejto vynikajúcej, veľkolepej, ale diabolskej podobe. Stopy toho sa však v dejinách predsa uskutočnili. A uskutočniť sa mohli preto, že sa udiali veci, o ktorých môžeme povedať len toľko, že ich konali ľudia na Zemi, ale konali ich vlastne ako prisluhovači istých duchovných bytostí, ktoré chceli svoje úmysly vykonať prostredníctvom ľudí. A tak bol tiež cisár Justinián, - v rokoch 521-565 cisár Východorímskej ríše - prisluhovačom istých bytostí vtedy, keď - ako nepriateľ všetkého toho, čo priniesla vznešená grécka múdrosť, takže posledné zvyšky gréckej učenosti z veľkého aristotelsko-platónskeho vedenia boli z grécka vypovedané a museli utiecť do Perzie, kam utiekli už skôr aj sýrski helénski mudrci, keď Zénón - nechal dekrétom zavrieť filozofickú školu v sýrskej Edesse - vyhnal ich v piatom storočí z Edessy. A tak sa zhromaždili k roku 666, ktorý sa medzitým priblížil, v perzskej akadémii v Gundéšápúre. Tí, ktorí tvorili najvyvolenejšiu učenosť, ktorá sem prešla zo starého Grécka nebrali žiadny ohľad na golgotské mystérium. A v tejto akadémii vyučovali tí, ktorí boli inšpirovaní lucifersko-ahrimanskými silami.

Keby sa bolo uskutočnilo, čo malo prísť k ľuďom v roku 666 a čo by viedlo, keby k tomu bolo došlo, k odrezaniu neskoršieho vývoja a k pozdvihnutiu ľudstva už v roku 666, keby bolo vtedy uspelo to, čo bolo zamýšľané akadémiou v Gundéšápúre, boli by v siedmom storočí tu a tam vystúpili veľkou učenosťou v neobyčajnej miere geniálni ľudia, ktorí by potom putovali severnou Afrikou, západnou Áziou, južnou Európou a Európou vôbec a všade šírili kultúru gundéšápúrskej akadémie z roku 666. Táto kultúra mala postaviť človeka predovšetkým úplne na jeho vlastnú osobnosť, mala mu dať už plne vedomú dušu. Bolo však znemožnené, aby k tomu došlo. Svet už prijal na seba inú tvárnosť, než aká by musela byť tá, v ktorej by k tomu bolo mohlo dôjsť. Tak bol otupený celý úder, ktorý mal byť vedený proti západnej kultúre gundéšápúrskou akadémiou. Namiesto múdrosti, voči ktorej je iba zlomkom všetko, čo dnes vo vonkajšom svete vieme, namiesto múdrosti vzídenej duchovným vnuknutím všetkého, čo by si ľudia postupne mali získavať cestou experimentálnej prírodnej vedy až do roku 2493, miesto múdrosti dosiahnutej skvelou a veľkolepou učenosťou tu zostali zvyšky arabskej učenosti prinesené do Španielska. Ale aj to už bolo otupené, ani to nevyšlo navonok tak, ako to bolo zamýšľané. Namiesto toho tu zostalo mohamedánstvo, Mohamed so svojou náukou, namiesto všetkého, čo malo vyjsť z gundéšápúrskej akadémie, prišiel iba islam. Svet bol od tohto zhubného smeru odvrátený mystériom na Golgote. A bol odvrátený nielen tým, že došlo k mystériu na Golgote, ale aj tým, že mystérium na Golgote bola udalosť, ktorá ani do smrti nemôže byť obyčajnými ľudskými silami pochopená. Tým došlo v západnom ľudstve k inšpirácii mŕtvymi, ako to môžeme pozorovať u Tertúliána aj u mnohých ostatných. Tým bola obrátená myseľ ľudí k mystériu na Golgote a tým aj k niečomu celkom inému než k tomu, čo malo vyjsť z gundéšápúrskej akadémie. Tak sa rozšírilo niečo, čo zmarilo túto vynikajúcu, avšak diabolskú múdrosť, ktorú mala nastoliť akadémia v Gundéšápure, zmarilo ju to však pre spásu ľudstva.

Z toho, čo bolo inšpirované mŕtvymi, vyšlo mnoho len skomolene, ale ľudstvo tým bolo predsa len uchované pred vpádom toho, čo by bolo muselo do svojich duší prijať, keby bola akadémia v Gundéšápúre so svojím zámerom uspela. Také udalosti, ako bolo to, čo bolo úmyslom gundéšápúrskej akadémie, dejú sa do istej miery v zákulisí vonkajšieho svetového vývoja. Dejú sa nadzmyslovo. Tieto udalosti síce majú vzťah k ľuďom, ale odohrávajú sa v nadzmyslovom svete. A my takéto udalosti, ani to, o čo sa usilovala akadémia v Gundéšápúre, ani udalosť Golgoty, nemôžeme posudzovať iba podľa toho, čo sa deje na fyzickej úrovni. Ak chceme takéto udalosti charakterizovať, musíme ich vyhľadať v oveľa významnejších hlbinách, než máme obyčajne na mysli. Ľudstvu však predsa len zostalo niečo z toho, k čomu malo vtedy dôjsť, a čo bolo otupené tým, že z veľkolepo založeného zámeru vyšiel len nešťastne fanatický islam. S ľudstvom sa predsa len niečo stalo. Došlo k tomu, že ľudstvo, a to celé ľudstvo, na ktoré pôsobil podnet z Gundéšápúru, ktorý nadviazal v nepravý čas znova na prúd Zarathuštrov, utrpelo vnútornú trhlinu. Vtedy dostalo ľudstvo podnet, ktorý zasahuje až do fyzickej telesnosti a s ktorým sa budeme teraz už stále rodiť. Ľudstvu bola naočkovaná choroba, ktorá vedie k popretiu Boha Otca. Ľudstvo má dnes, nakoľko je ľudstvom civilizovaným, v tele osteň. O tomto ostni hovorí veľmi často apoštol Pavol. Svätý Pavol hovorí prorocky - mal v sebe tento osteň ako zvlášť pokročilý človek už vo svojej dobe, zatiaľ čo tí ostatní ho dostali do tela vlastne až v siedmom storočí. Ale tento osteň sa bude šíriť stále viac, bude stále významnejší a významnejší. Človek v dnešnej dobe, ktorý sa tomuto ostňu, tejto chorobe poddáva - lebo je to osteň vo fyzickom tele, je to skutočná choroba - stáva sa potom ateistom, popierateľom Boha, neznabohom. Vlohu k ateizmu má v sebe vlastne každý človek, ktorý patrí k modernej civilizácii. Ide tu len o to, či sa jej poddá. Človek teda v sebe nosí chorobu, ktorá ho podnecuje k tomu, aby poprel Božstvo, zatiaľ čo v skutočnosti by z jeho bytosti vyplývalo, aby Ho uznával. Táto bytosť bola vtedy do istej miery zmineralizovaná, vo vývoji trochu zatlačená naspäť, takže všetci v sebe túto chorobu popieračov Boha nosíme.

Táto choroba spôsobuje v ľuďoch rôzne veci, vytvára totiž silnejšie puto náklonnosti medzi dušou človeka a jeho telom, než tomu bolo predtým a než by to vlastne zodpovedalo samotnej ľudskej prirodzenosti. Duša sa tu akoby viac primyká k telu. A hoci nie je duša svojou podstatou určená na to, aby sa zúčastnila na osudoch tela, dostala by sa tým na dráhu, na ktorej by čím ďalej tým viac zdieľala osudy tela a s ním tiež osudy zrodenia, dedičnosti a smrti. Učenci z Gundéšápúru nechceli totiž už vtedy nič menšie - to chcú vo viacmenej diletantskej forme isté tajné spoločnosti aj v našej dobe – než urobiť človeka na tejto Zemi veľmi múdrym, ale zároveň, aby sa naočkovaním tejto múdrosti jeho duša zúčastnila na smrti, takže by človek nemal po prechode bránou smrti schopnosť k účasti na živote v duchu a na ďalších inkarnáciách. Chceli mu ďalší vývoj priamo odrezať. Chceli človeka získať pre seba a pre celkom iný svet, chceli ho konzervovať pomocou pozemského života, aby ho odviedli od jeho úlohy na Zemi, od toho, čo sa má naučiť až v pomalom vývoji, a čím dospeje k Duchovnému ja, k Životnému duchu ak Duchovnému človeku. Ľudská duša by sa bola teda so Zemou oboznámila viac, než jej bolo predurčené. Smrť, ktorá je predurčená iba pre telo, bola by sa stala do istej miery aj osudom duše. Ale tomuto osudu sa postavilo mystérium na Golgote. Človek sa síce stal so smrťou spriazneným, ale mystériom na Golgote bol pred touto spriaznenosťou so smrťou uchránený. Ak teda istý prúd vo vývoji sveta spôsobil na jednej strane silnejšiu spriaznenosť duše s ľudským telom, než aká bola pre človeka zamýšľaná, pripútal Kristus, aby tento vplyv vyvážil, dušu silnejšie k duchu, než ako to bolo predurčené. Takže mystériom na Golgote bola ľudská duša privedená bližšie k duchu.