Otčenáš

Človek je dvojitej podstaty. Za prvé má fyzické telo, éterické telo, astrálne telo a ja. Vnútri svojho ja potom nesie zárodky budúcich článkov: duchovné ja, životný duch, duchovný človek. Človek dnes predstavuje súzvuk dvoch bytostných zložiek: jednak troch zárodočných vyšších článkov - manas, buddhi, atman - a jednak štyroch nižších článkov - fyzické, éterické, astrálne telo a ja. Uprostred lemurskej epochy sa zlúčila vyššia trojnosť človeka (duchovné ja, životný duch a duchovný človek) so štyrmi nižšími článkami ľudskej bytosti (fyzické, éterické, astrálne telo a ja). V Lemúrii ešte nežil na Zemi fyzický človek v dnešnom zmysle, ale existoval len určitý druh najvyššej zvieracej schránky dnešného človeka, bytosť alebo súhrn bytostí pozostávajúcich zo štyroch nižších článkov ľudskej prirodzenosti. A to, čo je vyššia podstata, čo je v ňom večnej povahy a bude sa rozvíjať skrze tri zárodočné články (manas, buddhi, atman) do budúcna ďalej a ďalej to do tej doby spočívalo v lone božstva.

Predstavme si nádobu s vodou v ktorej nie je možné rozlíšiť, kde jedna kvapka hraničí s druhou. Keď však ponoríme do nádoby určité množstvo malých špongií a každá z nich vsaje do seba časť vody, tak čo bolo predtým v nádobe jednotným celkom kvapaliny, je potom rozdelené do mnohých jednotlivých špongií. Podobne tomu bolo vtedy s ľudskými dušami. Predtým spočívali nesamostatne v lone božstva, ešte bez individuality, potom ich však ľudské telá vsávali do seba, čím sa individualizovali. Tak naša vyššia, večná časť je časťou božskej bytosti, ktorú božstvo zo seba vydalo ako kvapku svojho vlastného obsahu a ktorá od tej doby žije vo vnútri štvorčlennej ľudskej schránky. Tak je to, čo dnes v nás ľuďoch prebýva, kvapkou božstva, ktorá sa svojou samostatnosťou individualizovala. Tri vyššie články ľudskej bytosti predstavujú tri nižšie články toho božstva, ktoré je človeku najbližšie. Nie sú to ľudské články, ale božské. Ak by sme chceli vymenovať princípy tých božstiev, ktoré vtedy obdarovali ľudstvo kvapkou duše, musíme začať princípom manas, ako ich najnižším článkom, pokračovať cez buddhi a atman k tým princípom, ktoré sú ešte nad atman.

Všetko, čo sa takto pomaly vyvíja - trvalé sklony, trvalé vlastnosti charakteru, trvalé zvyky - je zakotvené v éterickom tele. Všetko, čo sa mení pomerne tak rýchlo ako, obrazne povedané, poloha minútovej ručičky, je zakotvené v astrálnom tele. Ak to použijeme na okolie človeka, na náš život vo vonkajšom svete, uvidíme, že súvisíme svojimi zvykmi, povahou a trvalými sklonmi so svojou dobou, svojím národom, so svojou rodinou. Práve tie vlastnosti, ktoré človek v sebe má ako trvalé, ustálené, nenájdeme len v ňom, ale vo všetkých ľuďoch, s ktorými nejakým spôsobom súvisí, teda v jeho rodine, v jeho národe atď. Jednotlivých príslušníkov národa možno poznať podľa toho, že majú spoločné zvyky a povahové vlastnosti. Tento základný kmeň zvykov a sklonov sa musí zmeniť, ak má človek prejsť vyšším duchovným vývojom. O takom človeku sa preto hovorí, že "nemá domova," pretože musí premeniť éterické telo, ktoré ho inak spája s jeho národom.

Keď pozorujeme spolužitie so spoločenstvami, do ktorých sme sa narodili, zdajú sa nám vlastnosti, ktorými patríme k určitej rodine, k národu, a ktorými sa cítime spriaznení s príslušníkmi tohto národa, tiež podobné vlastnostiam spoločným našej dobe. Predstavte si len, ako málo by ste sa navzájom chápali, keby k vám dnes pristúpil príslušník starého gréckeho národa. Jeho éterické telo by sa už veľmi odlišovalo od éterického tela súčasného človeka. Práve spoločnými vlastnosťami, ktoré sídlia v éterickom tele, si ľudia rozumejú. Avšak existujú vlastnosti, ktorými sa ľudia odlišujú od toho, čo je všetkým spoločné, vlastnosti, ktorými sú v rodine alebo v národe niečím zvláštnym. A to, čím sú predsa len jednotlivcom sami pre seba a nie len Francúzom, Nemcom, alebo obyčajným príslušníkom rodiny, ale sú osobitným členom národa, rodiny atď, takým členom, ktorý odrastie súhrnným znakom svojho rodu - všetko to je zakotvené v astrálnom tele. Nositeľom týchto vlastností je telo astrálne. Astrálne telo teda zachováva skôr individuálne, osobité črty človeka. Ak sa človek dopúšťa chýb svojim éterickým telom, tak sa prehrešuje skôr v okruhu svojich blížnych, zanedbáva skôr sociálne povinnosti, ktoré pôsobia od človeka k človeku a umožňujú spoločenský život ľudí. Ony hriechy však, ktoré sú skôr individuálneho charakteru, ktorými človek chybuje len ako individuálna osobnosť, to sú poklesky vyvolané vlastnosťami astrálneho tela. Poklesky proti spoločenstvám, to, čo vyplýva z chybného éterického tela, označovala antroposofia vždy slovom "vina". Obyčajné slovo "dlh" označuje niečo podobné ako slovo "vina", označuje to, čo sme "povinní dať", čo druhému mravne dlhujeme. "Vina" je teda niečo, čo sa zakladá na chybných vlastnostiach éterického tela.

Avšak to, čo lipne ako chybné vlastnosti na tele astrálnom, nazýva sa "pokušením." Pokušením sa myslí to, čím jednotlivec uvaľuje na seba osobný hriech. Teraz ešte zostáva pochybenie ľudského ja, osobnosti samotnej. Pochybenie ja, to, čím môže klesnúť naše ja samo o sebe, je naznačené v mýte o raji, vtedy, keď ľudská duša zostúpila z lona božstva a prvýkrát vstúpila do pozemského tela, kedy bola prijatá hmotným telom - ako kvapka vody špongiou - vtedy sa stala vyššia duša človeka jástvom. Táto vyššia duša, toto jástvo sa môže dopustiť chýb samo v sebe. Človek môže klesnúť nielen pre chybné vlastnosti éterického alebo astrálneho tela, ale existuje možnosť hrešiť, ktorá nastala tým, že človek vôbec dosiahol samostatnosti. Človeku bolo treba prejsť sebectvom a egoizmom, aby sa postupne zdvihol vedomým spôsobom k slobode a samostatnosti. Zostúpil ako duša, ktorá bola časťou božstva a ktorá nemohla upadnúť do egoizmu. Nikdy si niektorá časť organizmu nedomýšľa, že je niečím samostatným. Keby si to myslel napr. prst našej ruky, odtrhol by sa a uschol. Človek má dospieť vo svojom vývoji k samostatnosti, ktorá však dosiahne svoj plný význam až vtedy, až sa základnou vlastnosťou samostatnosti stane nezištnosť. Táto autonómia by nebola mohla nikdy vzniknúť, keby nebola vyšla zo sebectva. Sebectvo vošlo do ľudského tela a tým sa stal človek bytosťou sebeckou a egoistickou. Vidíme, ako naše ja počúva všetky pudy a túžby tela. Človek ničí svojho blížneho, poddáva sa všetkým možným pudom a žiadostiam a je celý zamotaný do svojej pozemskej schránky tak, ako je kvapka vody nasiata špongiou.

Mýtus o raji naznačuje, ako je človek schopný hrešiť už len tým, že sa stal bytosťou s vlastným ja, bytosťou skutočne samostatnou. Zatiaľ čo predtým čerpal všetko zo všeobecného bytia ako kvapka, ktorá je ešte vo vode a čerpá svoju silu zo spoločnej vodnej masy, tak má človek teraz všetko v sebe samom. Slovo "zlo" sa v duchovnej vede nikdy nepoužíva na nič iného ako pre pochybenia vychádzajúce z ja samého. Zlo teda znamená pochybenia vychádzajúce z ja, vina je pochybenie, ktorého sa dopúšťa éterické telo v sociálnom živote, v spolužití s ľuďmi. Pokušenie je to, čo postihuje astrálne telo, ak toto individuálne, osobne chybuje. Pochybenie éterického tela je teda vina. Pochybenie astrálneho tela je pokušenie. Pochybenie ja je zlo.

Keď pozorujeme pomer štyroch nižších článkov ľudskej prirodzenosti k okolitému svetu, ktorý nás obklopuje, vidíme, že fyzické telo prijíma neustále za potravu fyzickú hmotu a tým udržiava svoju existenciu. Ďalej vidíme, že život éterického tela sa uskutočňuje tým, že človek udržiava spoločenstvo so svojimi blížnymi, do ktorého vrástol. A vidíme, že sa astrálne telo udržiava tým, že nepodlieha pokušeniu. A nakoniec pozorujeme, že ja udržiava samo seba a prechádza správne svojím vývojom vtedy, ak nepodlieha tomu, čo sa nazýva zlom. Teraz si v myšlienkach celú túto ľudskú bytosť, nižšia štvornosť a vyššia trojnosť, postavte pred svoju dušu tak, aby ste si mohli povedať: v každom jednotlivom človeku žije kvapka božskej substancie a človek je vo svojom vývoji na ceste k božstvu, na to, aby dal výraz svojej najhlbšej, najvnútornejšie podstate. Ak prejaví raz túto svoju najhlbšiu, najvnútornejšiu podstatu, dokončí svoj postupný vývoj, meniaci jeho vlastnú bytosť v to, čo sa v kresťanstve nazýva "Otcom." Čo spočíva skryté v ľudskej duši, vysoký cieľ, ktorý sa vznáša pred ľudstvom, to je "Otec na nebesiach." Ak sa chce človek vo svojom vývoji tomuto cieľu blížiť, potrebuje takú silu, ktorej prostredníctvom bude svoju vyššiu trojnosť a nižšiu štvornosť viesť a vyvíjať tak vysoko, aby správne udržiavali fyzické telo: éterické telo má žiť s človekom tak, aby sa vyrovnávalo to, čo v ňom žije ako vina, astrálne telo sa nesmie topiť v pokušeniach a ja v zle. A tromi vyššími článkami, menom, ríšou a vôľou, sa má človek povzniesť hore k Otcovi na nebesiach. Meno má človek pociťovať tak, aby ho posväcoval. Pozri na veci okolo seba! Vo svojej rozmanitosti sú výrazom božstva. Keď vyslovíš ich meno, ponímaš ich ako údy božského svetového poriadku. Nech sa v tvojom okolí nachádza čokoľvek, všetko nech ti je sväté, a v mene, ktoré veciam dávaš, viď niečo, čo ich robí údom božskej všebytosti. To maj vo svätej úcte, vrastaj do ríše (kráľovstvo), ktorá vznikla výronom božstva, a vyvíjajte sa nahor k onej vôli, ktorá bude raz duchovným človekom, ale súčasne aj článkom božstva samého.

Predstavme si človeka, ktorý sa v meditácii úplne ponára do zmyslu tohto vývoja, a ktorý by chcel tento zmysel, týchto sedem stupňov vývoja zhrnúť v sedem prosieb jednej modlitby. Ako to urobí? Aby vyjadril, čo sa má dosiahnuť touto modlitbou, povie:

"Otče náš, ktorý si na nebesiach."

Tým poukazuje na najhlbší duševný základ ľudskej bytosti, na najvnútornejšiu podstatu človeka, ktorá - podľa kresťanskej ezoteriky - patrí ríši Ducha. Prvé tri prosby sa vzťahujú na tri vyššie články ľudskej bytosti, na božský obsah človeka:

"Buď posvätené meno Tvoje. Príď k nám kráľovstvo (ríša) Tvoja."

Teraz prechádzame z duchovnej ríše k pozemskej:

"Buď vôľa Tvoja ako na nebi tak i na zemi."

Štyri posledné prosby sa vzťahujú na štyri nižšie články ľudskej bytosti. Ako sa vyslovíme vzhľadom k fyzickému telu, aby sa v živote udržalo?

"Chlieb náš každodenný daj nám dnes."

Ako sa vyslovíme vzhľadom k éterickému telu?

"Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom."

To znamená vyrovnanie toho, čo vzniká pochybením éterického tela. Čo povieme voči astrálnemu telu?

"Neuveď nás do pokušenia."

A čo povieme voči svojmu ja?

"Zbav nás zlého."

Vidíte tak v týchto siedmich prosbách Otčenáša skutočný výraz toho, že ak sa duša povznáša správnym spôsobom k božskej vôli, vyprosuje si na nej takýto vývoj pre jednotlivé časti človeka, aby ten našiel svoju pravú životnú cestu vesmírom a aby vyvíjal správne všetky články svojej bytosti. Otčenáš je teda modlitbou, ktorou sa má človek vo chvíľach, kedy je mu toho treba, povzniesť k zmyslu vývoja svojej sedemčlennej ľudskej bytosti. A jeho sedem prosieb je výrazom duchovno-vedeckého pohľadu na človeka aj vtedy, ak žijú v najjednoduchšom človeku, ktorý ich ani nedokáže pochopiť. Všetky meditačné vety, ktoré kedy existovali vo veľkých náboženských spoločenstvách, vznikli z duchovnej vedy. Vezmite si všetky pravé modlitby a rozoberte ich slovo za slovom! Vždy uvidíme, že to nie sú slová len ľubovoľne zoradené. Veľkí mudrci vyťažili tieto modlitebné vety z náuk onej múdrosti, ktorú dnes nazývame duchovnou vedou. Nie je jedinej skutočnej modlitby, ktorá by sa nebola zrodila z tohto veľkého poznania, a vo chvíli, keď veľký zasvätenec a zakladateľ kresťanstva, Kristus Ježiš, učil túto modlitbu, mal na mysli sedem článkov ľudskej bytosti. Vo svojej modlitbe vyjadril túto sedemčlennú bytosť človeka.

Tak sú usporiadané všetky modlitby. Keby tomu tak nebolo, nemali by silu pôsobiť po celé tisícročia. Jedine modlitby usporiadané týmto spôsobom majú aj v prostom človeku dostatočnú silu, aby pôsobili, bez toho, aby človek pochopil význam slov. Túto skutočnosť nám objasní porovnanie toho, čo žije v ľudskej duši, s tým, čo sa odohráva v prírode. Pozorujte rastlinu: nadchne nás, bez toho, aby sme potrebovali vedieť niečo o veľkých univerzálnych zákonoch, ktoré ju vytvorili. Rastlina je tu a môžeme sa pohľadom na ňu povzniesť. Nemohla by však vzniknúť, keby v nej nepôsobili večné zákony. Prostá myseľ im nemusí rozumieť. Ak má však rastlina vzniknúť, musí vzísť z týchto zákonov. Ak má byť modlitba účinná, nesmie byť vymyslená ľubovoľne, ale musí vzísť z večných zákonov múdrosti, tak ako z nich vzišla rastlina. Žiadna modlitba nemá skutočný význam pre chápajúceho ani nechápajúceho človeka, ak nevyšla z prvotnej múdrosti.

Po dvetisíc rokov sa kresťan modlil tak, ako sa naivný človek pozerá na rastlinu. V budúcnosti však pravú silu modlitby spozná pomocou hlbokej odvekej múdrosti, z ktorej modlitba vytryskla. Všetky modlitby, a hlavne ústredná, základná modlitba kresťanského života, Otčenáš, sú výrazom tejto prvotnej múdrosti. V siedmich prosbách Otčenáša sa prejavuje ľudský život, ktorý sa sedmerým spôsobom povznáša ku svojmu Bohu v siedmich rôznych citoch povznesenia, vzťahujúcich sa k sedemčlennej bytosti človeka. Tak je Otčenáš, stojaci pred dušou anthroposofa, výrazom sedemčlenného človeka. V týchto siedmich prosbách je obsiahnutá všetka múdrosť sveta. Nie je potrebné poznať najhlbšie pramene vesmíru, aby sme mohli mať z neho úžitok. Aby "Otčenáš" mohol vzniknúť, k tomu bolo treba vysloviť zo svetovej múdrosti slovami to, čo môžeme nazvať najhlbším tajomstvom človeka a sveta. Pretože je to v "Otčenáši" obsiahnuté, preto to pôsobí aj vtedy, ak hĺbkam tejto modlitby nerozumieme. To je skutočným tajomstvom pravej modlitby, že musí byť čerpaná zo svetovej múdrosti. A pretože je vzatá zo svetovej múdrosti, preto skutočne pôsobí, aj keď jej nerozumieme. Každý človek môže mať z takejto modlitby prospech. Nie sme s ňou nikdy hotoví, aj keď by sme stáli akokoľvek vysoko.