Vznik reči

V strede atlantskej epochy vznikala reč. Život bol vtedy zavedený tak, že ženy mali prednostné postavenie, zvlášť v jednej kolónii. Ich duševný život bol ovládaný tajnými duševnými silami človeka. Približne sa to dá popísať ako druh somnambulného spánku. V povznesených snoch sa im odhaľovali tajnosti prírody a príroda sama im dávala pokyny k jednaniu. Všetko sa im zjavovalo ako oduševnené a bolo pre nich duševným konaním. Úplne sa oddávali tajuplnému spriadaniu ich duševných síl. Podnety k ich jednaniu boli vnútorné hlasy alebo reč rastlín, zvierat, vetra, kameňov, mrakov. Šumenie stromov atď... Z takejto duševnej nálady vychádza to, čo sa dá nazvať náboženstvom. Oduševnenosť v prírode a v živote človeka sa stali pozvoľna predmetom uctievania.

Tak mohlo dôjsť k tomu, že vnútorný život takých žien sa premenil v istý prejav prírodnej reči. V počiatkoch reči je niečo veľmi podobného spevu. Sila myšlienky sa pretvorila v znelú hlásku. Vnútorný rytmus prírody znel z pier múdrej ženy. Okolo takýchto žien sa zhromažďovali ostatní a v ich speve počuli oznámenia vyšších mocností. To bol tiež počiatok bohoslužieb. O zmysle toho, čo bolo povedané, nemôže byť ešte reč. Ľudia vnímali zvuk, tón a rytmus. Človek si nič nepredstavoval, len nasával silu počutého. Celý tento priebeh bol pod mocou vyšších vodcov, ktorí nechali tóny a rytmy, aby sa vlievali do múdrych kňažiek. Tým boli duše ľudí zušľachťované. Možno dokonca povedať, že takto došlo k prebudeniu duší vôbec.