Plodenie v Atlantíde

Plodenie človeka sa neodohrávalo za bdelého vedomia, ale za vedomia v spánku. Keď sa nachádzal človek mimo svoje fyzické telo, vo svete duchovnom, za tohto stavu vedomia, kedy sa mu všetko javilo v obrazoch, uvádzal v skutok to, čo sa malo stať. Celý akt rozmnožovania bol zahalený duchovnom, javil sa mu v obraze. Celý akt oplodnenia bol zahalený duchovným vedomím, spočíval mimo denné vedomie. Človek nevedel nič o pohlavnosti. Za denného vedomia sa na seba nepozeral tak, akoby tu bol v dvoch pohlaviach, a jeho duša nebola dotknutá žiadnou myšlienkou o pohlavnosti. Nie preto, že by vtedy pohlavnosť neexistovala, bola tu, ale spočívala v temnote duchovného vedomia a človek o nej počas denného vedomia nevedel.

Človek nadobudol vedomie o pohlavnosti až vtedy, keď si vydobyl prvé zárodky vedomia svojho ja. Je to okamih, ktorý nám popisuje Biblia, keď Adam a Eva postrehnú, že majú pohlavie. Tento významný dramatický okamih pozemského vývoja treba klásť do tejto doby. Keď sa pozriete jasnovidne späť do predchádzajúcej doby, uvidíte u človeka len nástroje ducha. Ostatné vôbec nebolo vidieť. Z človeka bola viditeľná len horná časť jeho postavy. Od tohto okamihu bolo možné vidieť celého človeka. Teraz chápeme, prečo sa ľudia naraz zahaľovali. Predtým nevideli nič, čo by mali skrývať. Tak človek pozvoľna vstupoval do vonkajšieho sveta.

Uprostred atlantskej doby nastalo to, čo by sme mohli nazvať príťažlivosť pohlaví, teda všetko to, čo sa primiesilo ako zmyslová látka k čistej nadzmyslovej láske. So spolupôsobením oboch pohlaví sa spojila zmyslová žiadostivosť, ktorá bola podnietená vonkajším videním bytosti druhého pohlavia. Preto bolo človeku s jeho narodením vtelené niečo, čo súvisí so zvláštnym druhom vášní a citov ľudí, ktorí žijú fyzicky. Zatiaľ čo skôr dostával človek to, čo v ňom bolo, ešte od božských bytostí, dostával teraz oplodňujúcim aktom niečo, čo prijal ako v sebe samostatná uzavretá bytosť zo zmyslového sveta.

Keď sa ľudia dostali do dvojpohlavnosti, dávali svojim potomkom čo sami prežili v zmyslovom svete. Teraz tu teda máme dve ľudské bytosti. Tieto dve ľudské bytosti žijú vo fyzickom svete a vnímajú svet zmyslami, vyvíjajú tým tieto alebo ony zvonka podnietené pudy a žiadosti, obzvlášť vyvíjajú pudy a vášne svojou vlastnou, zvonka podnietenou zmyslovou náklonnosťou. Čo teraz pristupuje k ľuďom zvonku, je vtiahnuté do sféry samostatného človeka, už nie je v plnom súlade s božsky duchovným vesmírom. To je dané človeku fyzickým oplodňovacím aktom, to sa do ľudí naočkováva. A tento ich vlastný svetský život, ktorý nemajú z božských svetov, ale z vonkajšej strany božsky duchovného sveta, to dávajú ľudia oplodnením svojim potomkom. Ak je človek v tomto smere horší, dáva horšie vlastnosti svojím potomkom než iný, ktorý je čistý a dobrý.