Hypatia

V starých orfických mystériách bola jedna podivuhodná osobnosť, ktorá prešla tajomstvami týchto mystérií a patrila k ich najzaujímavejším žiakom. Bola dobre pripravená, najmä istým tajným keltským školením, ktorým prešla v skorších inkarnáciách. Táto individualita hľadala s hlbokou vrúcnosťou tajomstvo orfických mystérií. Žiaci orfických mystérií mali vo vlastnej duši prežiť to, čo je obsiahnuté v báji o Dionýzovia Zagreovi, ktorého Titani roztrhali na kusy, ktorého telo však Zeus pozdvihol k vyššiemu životu. Individuálne ľudským spôsobom mali orfikovia prežívať, ako sa človek, ak prechádza istou mysterijnou cestou, rozplýva vo vonkajšom svete, s celou svojou bytosťou je roztrhaný na kusy a prestáva v sebe nachádzať sám seba. Kým inak, ak poznávame zvieratá, rastliny a nerasty bežným spôsobom, máme abstraktné poznanie, pretože zotrvávame mimo nich, musí sa ten, kto chce dosiahnuť skutočného poznania v okultnom zmysle, cvičiť tak, ako keby prebýval vnútri vo zvieratách, v rastlinách a nerastoch , vo vzduchu i vode, v studničkách aj v horách, kameňoch, hviezdach či v druhých ľuďoch, ako keby s nimi splynul. A napriek tomu musí ako orfik vyvinúť veľkú vnútornú duševnú silu, aby - obnovený ako v sebe ucelená individualita - zvíťazil nad svojím rozorvaním na kusy vo vonkajšom svete. Patrilo v istom ohľade k tým najvyšším tajomstvám zasvätenia, ktoré človek mohol prežiť, keď sa toto stalo ľudským zážitkom. A mnoho žiakov v orfických mystériách prešlo takýmito zážitkami a absolvovalo vďaka tomu to najvyššie, čo bolo v predkresťanských dobách možné prežiť ako prípravu na kresťanstvo.

K žiakom orfických mystérií patrí okrem iného aj sympatická osobnosť, ktorej vonkajšie meno sa nedochovalo, ktorá sa však zreteľne ukazuje ako žiak orfických mystérií. Už ako mladík a potom po mnoho rokov bola táto osobnosť úzko spätá s gréckymi orfíkmi. Pôsobila v dobe, ktorá predchádzala gréckej filosofii a v knihách o dejinách filosofie nie je zaznamenaná, lebo to, čo je zaznamenané o Thalétovi a Herakleitovi, je doznievaním skoršieho pôsobenia mysterijných žiakov. Jeho žiakom bol Ferekydes zo Syru. Rudolf Steiner hovorí, že túto individualitu, ktorú máme v tomto žiakovi orfických mystérií, možno nájsť vďaka bádaniu v kronike Akaša znovu vtelenú v 4. st. po Kristovi. Tu ju nachádzame uprostred alexandrijského diania, pričom orfické tajomstvá sú tu premenené v osobné zážitky, avšak najvyššieho druhu. Táto individualita sa znovu narodila na konci 4. st. po Kristovi ako dcéra veľkého matematika Theona. V jej duši ožíva všetko, čo bolo v orfických mystériách možné prežiť z náhľadu na veľké, matematické, súvislosti sveta. To všetko sa teraz stalo osobným nadaním, osobnými schopnosťami. Dokonca aj táto individualita teraz potrebovala za otca matematika, aby od neho mohla niečo zdediť, tak osobné museli byť tieto schopnosti. Pozeráme tak späť na dobu, kedy bol človek ešte spojený s duchovnými svetmi ako táto orfická osobnosť, a vidíme jej tieňový obraz medzi tými, ktorí vyučovali v Alexandrii na rozhraní 4. a 5. storočia. Táto individualita do seba doteraz neprijala nič z toho, čo ľuďom, mohli by sme povedať, umožňovalo prehliadať tienisté stránky kresťanských počiatkov, lebo v tejto duši bolo všetko, čo doznievalo z orfických mystérií, ešte príliš veľké, než aby to mohlo byť osvietené iným svetlom, novou udalosťou Krista. To, čo sa okolo objavovalo ako kresťanstvo, napríklad v podaní Teofila alebo Cyrila Alexandrijského, bolo takej povahy, že táto orfická individualita, ktorá teraz získala osobný charakter, mohla podať a povedať niečo väčšieho a múdrejšieho než tí, ktorí v ten čas v Alexandrii zastupovali kresťanstvo.

Teofil aj Cyril boli naplnení najhlbšou nenávisťou voči všetkému, čo nebolo kresťansko-cirkevné. Kresťanstvo tu získalo osobný ráz, natoľko osobný, že títo dvaja arcibiskupi si verbovali osobných žoldnierov, ochranné jednotky týchto arcibiskupov. Na čom im záležalo, bola práve moc v tom najosobnejším zmysle. A čo ich napĺňalo, bola nenávisť voči všetkému, čo síce pochádzalo z dávnych čias, napriek tomu bolo oveľa väčšie ako to nové, objavujúce sa v zdeformovanej podobe. Títo kresťanskí alexandrijskí hodnostári prechovávali najhlbšiu nenávisť najmä voči tejto individualite opätovne narodeného orfika. Niet preto divu, že táto individualita opätovne vteleného orfika bola očiernená a obvinená z čiernej mágie. Čo stačilo, aby bola celá tá spodina, naverbovaná za žoldnierov, poštvaná proti tejto vznešenej, jedinečnej osobnosti. Bola ešte mladá, avšak aj napriek svojej mladosti, aj napriek tomu, že musela prejsť kadečím, čo aj v tom čase predstavovalo žene kvôli dlhým štúdiám ťažkosti, pokročila nahor ku svetlu, ktoré mohlo zažiariť nad všetkým poznaním vtedajšej doby. A bolo niečo úžasné, keď v učebných sieňach Hypatiiných - lebo meno tohto opätovne vteleného orfika bolo Hypatia - keď v Alexandrii k nadšeným poslucháčom prenikala tá najrýdzejšia, najjasnejšia múdrosť. Podmanila si nielen starých pohanov, ale aj takých rozvážnych, hlbokých kresťanov, akým bol Synesios. Mala významný vplyv a človek mohol v Hypatii prežívať znovuožívanie dávnej pohanskej Orfeovej múdrosti, prevedenej na osobnú úroveň.

A vesmírna karma pôsobila symbolicky. To, čo bolo tajomstvom jej zasvätenia, sa objavilo premietnuté na fyzickú pláň, vrhnuté sem ako tieňový obraz. Tým sa dotýkame udalosti, ktorá je symbolicky účinná a významná pre mnohé deje odohrávajúce sa v historických dobách. Dotýkame sa udalosti, ktorá je zdanlivo len mučeníckou smrťou, ktorá je však symbolom, v ktorom sa vyjadrujú spirituálne sily a významy. Jedného marcového dňa r. 415 padla Hypatia za obeť hnevu ľudí sústredených okolo alexandrijského arcibiskupa. Chceli sa zbaviť jej moci, jej duchovnej moci. Nevzdelané, divé hordy sa prihnali aj z okolia Alexandrie a táto múdra žena bola pod zámienkou vyvedená von. Vstúpila do vozu a tu sa na ňu poštvané hordy na znamenie vrhli, strhali z nej šaty, odvliekli ju do kostola a doslova ju roztrhali na kusy a tieto kusy jej tela potom tlupy odľudštené svojimi vášňami ešte vláčili po meste. Taký bol osud veľkej filosofky Hypatie.

Symbolicky je tu naznačené niečo, čo hlboko súvisí so založením Alexandrie Alexandrom Veľkým, aj keď sa to odohralo oveľa neskôr. V tejto veľkej a významnej udalosti sa zrkadlí dôležité tajomstvo štvrtého poatlantského obdobia - v udalosti, ktorá to, čo musela ukázať ako rozplynutie, ako zmetenie starého, predložila svetu spôsobom tak paradoxne veľkolepým a v symbole tak významnom, akým bola verejná porážka najvýznamnejšie ženy z prelomu 4. a 5. st., Hypatie Alexandrijskej.