Osiris, Izis, Horus

Ako podivne pôsobí na moderného človeka pyramída svojím štvorcovým základným tvarom a trojuholníkovými postrannými plochami, či sfinga. A teraz sa opýtajme, aké stanovisko ku všetkému tomu zaujímal svet predstáv v duši dávneho Egypťana. Čo hovoril dávny Egypťan, že ho učil Hermes? Ako prišiel ku všetkým týmto predstavám? Tu si musíme zvyknúť uznávať aj v legendách, hlavne v tých významnejších, takmer všade hlbšiu múdrosť. Musíme predpokladať, že tieto legendy chcú v obrazoch podávať správy o istých zákonitostiach duchovného života, teda o zákonoch vyšších ako vonkajšie prírodné zákony. Tú hovorí napríklad egyptská legenda o božskej dvojici Osiris a Izis a sám Hermes je egyptskou legendou nazývaný múdrym radcom Osirisa. V Osirisovi vidí legenda bytosť, ktorá žila v šerom dávnoveku na území, kde teraz žijú ľudia. Tento Osiris, ktorého legenda popisuje ako dobrodinca ľudstva, pod ktorého múdrym vplyvom dal Hermes alebo Thot Egypťanom ich starú kultúru, zasahujúcu až do hmotnej podstaty tejto kultúry, mal nepriateľa, ktorého Gréci nazývali Tyfón. Tento nepriateľ ukladal Osirisovi o život. Usmrtil ho, mŕtvolu rozkúskoval, ukryl ju do rakvy a hodil do mora. Sestra a manželka Izis Osirisa hľadala. Pátrala dlho po manželovi, ktorého jej Tyfón alebo Sutech vytrhol. A keď ho konečne našla, zobrala jednotlivé kusy tela, pochovala ich na rôznych miestach Zeme, kde potom boli postavené chrámy a porodila Hóra, ktorý vznikol až po smrti Osirisa iba duchovným vplyvom, ktorý prešiel na Izis od Osirisa, ktorý zatiaľ odišiel do iného sveta. A Horus je teraz povolaný, aby premohol Tyfóna a znovu zaviedol vládu toho života, ktorý vychádzajúc od Osirisa, mal prúdiť do ľudstva.

Takúto legendu si nesmieme interpretovať len alegoricky a symbolicky, ale musíme sa trochu vedieť vpraviť do celého citového života dávnych Egypťanov. Lebo predovšetkým tak ožije cítenie - čo je dôležitejšie než všetky abstraktné predstavy - pre Osirisa a Izis. Nie je správne ak chceme také postavy ako Osiris a Izis vykladať v tom zmysle, že už napred vidíme v Osirisovi Slnko a v Izis Mesiac a pod., a že tak podávame astronomický výklad, pričom sa domnievame, akoby touto legendou boli znázornené len akési deje na nebi. Tomu tak nie je. Musíme ísť naspäť k dávnym citom Egypťanov a z týchto citov si predstaviť úplne osobitú povahu ich nazerania k nadsmyslovým neviditeľným mocnostiam, ktoré sú základom zmyslového sveta a sú vo svojich vzájomných vzťahoch charakterizované predovšetkým v Osirisovi a v Izis. Pri oboch týchto menách pociťoval dávny Egypťan asi toto: Základom ľudstva je niečo vyššieho, duchovného. To nevyšlo z hmotného bytia, v ktorom ľudstvo žije, ale sa zhustilo k terajšiemu fyzickému ľudskému bytiu, pozvoľna sa k nemu vyvíjalo. Vlastný vývoj ľudstva vzišiel z iného ľudského bytia, ktoré bolo rázu viac duchovného. Keď pozerám do vlastnej duše, tu si uvedomujem, že je vo mne niečo, čo znamená túžbu po duchovne, z ktorého som sám zostúpil. Sily, z ktorých pochádzam, žijú ešte vo mne samom. Čo v sebe chovám ako svoje najlepšie nadzmyslové neviditeľné sily, to je vnútorne príbuzné s týmito pôvodnými nadzmyslovými silami. Preto cítim v sebe silu Osirisa. Ona mi predstavuje nadzmyslovú ľudskú bytosť, ktorá kedysi žila v nadzmyslových oblastiach. A hoci tam žila nevedome, inštinktívne, aj keď sa ešte len musela odieť fyzickým telom a nástrojmi, aby mohla vnímať fyzický svet, žila predsa naproti tomuto fyzicko-zmyslovému životu predtým v živote duchovnom.

Sily, ktoré boli pôvodne základom ľudského vývoja, je nutné podľa staroegyptského názoru chápať v dvojnosti. V takejto dvojnosti, ktorej jeden prvok nazývame menom Osiris a druhý menom Izis. Keď pozeráme sami do seba a používame pritom cítenie dávneho Egypťana, môžeme si povedať: Máme v sebe predovšetkým činné myslenie. Je potrebné si len pripomenúť, ako musíme myslieť, až konečne vznikne myšlienka, napríklad myšlienka trojuholníku. Aby sme utvorili myšlienku trojuholníku, musí predchádzať aktívne, činné myslenie. A keď sme boli v duši činní, môžeme sa k výsledku svojho myslenia, ku svojim myšlienkam a k predstavám obrátiť pasívne. Tu pozorujeme vo svojej duši aktívne myslenie. Ako sa má myslenie k myšlienkam, predstavovanie k predstavám, ako sa má činné k tomu, čo sa z činného stáva a konečne stojí pred nami, tak sa má Osiris k Izis. Mohlo by sa tiež povedať, že činné sa nám javí ako otcovské, ako princíp mužský: Princíp Osirisa ako princíp mužský, činný, bojujúci, ktorý napĺňa našu dušu myšlienkami a pocitmi. A ako tu človek stojí - povedal si starý Egypťan - práve tak ako neboli látky žijúci v jeho krvi alebo tvoriace jeho kosti vždy v jeho krvi a v jeho kostiach, ale boli rozptýlené vonku vo svetovom priestore, ako je celé toto fyzické telo spojením látok a síl, ktoré je možné fyzicky sledovať a ktoré vstupujú do ľudského tela, pričom predtým boli rozprestreté vo vesmíre, tak je tomu s našou silou myslenia, s našou silou predstáv. Ako sú látky v našej krvi raz vnútri v tele a druhýkrát sú rozprestreté vonku, tak je v nás činná sila Osirisa ako sila myslenia, a zároveň je rozprestretá v duchovnom vesmíre ako Osiris, ako sila Osirisa, ktorá preniká a pretkáva životom celý svet, ktorá práve tak vstupuje do človeka ako látky, skladajúce krv a kosti v ľudskej telesnosti.

A do myšlienok, predstáv a pojmov prúdia sily Izis, tkajúce a žijúce vôkol vo vesmíre. Tak si musíme predovšetkým predstaviť, ako starý Egypťan vo svojej duši vzhliadal k Osirisovi a k Izis. Pre takéto predstavy nemohlo staré vedomie nájsť výraz vo svete, ktorý nás obklopuje tu na Zemi v našej zmyslovosti. Lebo všetko, čo nás tu obklopuje, pokladalo sa za svet zmyslový, ktorý nemohol poskytnúť žiadne vonkajšie symboly pre svet nadzmyslový. Aby získali starí Egypťania akúsi reč, akýsi písomný výraz pre také predstavy, ktoré mocne hýbali dušou, keď si povedali, že v nich pôsobí sila Osirisa a Izis, siahli nahor k písmu, ktoré píšu nebeské telesá vo svetovom priestore. Povedali si: nadzmyslovú silu, ktorú pociťujeme ako Osirisa, môžeme si myslieť zmyslovo vyjadrenú v tom, čo ako slnečné svetlo vychádza zo Slnka, čo pretkáva životom priestor ako činná sila svetla. A to, čo pociťujeme ako Izis, môžeme vidieť v tom, čo k nám prichádza z Mesiaca ako odrazené slnečné svetlo, z Mesiaca, ktorý sám o sebe je temný ako duša, keď do nej nepadá činné myslenie. Z Mesiaca, ktorý sám o sebe je temný a len čaká na slnečné svetlo, aby ho odrazil, ako čaká duša na silu Osirisa, aby ju odrážala ako silu Izis. Ale keď mohol starý Egypťan povedať, že vonku mu hovoria Slnko a Mesiac, ako môže najlepšie v zmyslovom obraze premýšľať o tom, čo pociťuje jeho duša, tu zároveň vedel, že predsa len nie je náhodná súvislosť medzi tým, čo sa v priestore objavuje ako Slnko šíriace svetlo, a ako Mesiac odrážajúci svetlo slnečné, ale že to, čo tu vidí presvecovať priestor, šíriť a odrážať svetlo, to musí mať niečo spoločné so silami, ktoré v sebe pociťuje ako sily nadzmyslové.

Ako v hodinách nevidíme niečo, čo pomocou malých démonov poháňa ručičky, ale niečo mechanického, tak tiež vieme, že základom zostavenia hodín je myšlienka vynálezcu hodín. A myšlienka vzniká z ľudskej duše, takže teda duchovno utvorilo mechanizmus hodin. Ako sú hodinové ručičky v určitom pomere k sebe navzájom, jedna na druhej závislé - avšak ak hľadíme do priestoru ovládaného mechanickými zákonmi, ale predsa závislého na zákonoch, ktoré človek pociťuje vo svojej duši, keď hovorí o sile Osirisa a Izis - tak sa javilo Slnko a Mesiac ako výraz ohromných hodín vesmírných. A Egypťan si nielen hovoril, že Slnko a Mesiac mu predstavujú pomer medzi Osirisom a Izis, ale pociťoval, že to, čo v ňom žilo, má pôvodne svoj základ v tajomnom pomere slnečného svetla k svetlu mesačnému. A ako tomu bolo u Osirisa a Izis so Slnkom a Mesiacom, tak tomu bolo s inými hviezdami a obežnicami u iných bohov. V postavení nebeských telies videli symboly toho, čo prežívali ako nadzmyslové, alebo čo sa im podaním zachovalo ako zážitky najstarších jasnovidcov - ale iba v tomto výraze vesmírných hodín - prejavy života tých istých síl, aké pociťovali aj v ľudskej duši. Tak sa stali veľké vesmírné hodiny s pohybom svojich hviezd a s pomerom obežníc k stáliciam zjavením duchovných nadzmyslových síl, idúcich za nimi, síl, ktoré spôsobili tieto postavenia a obstarali si vo vesmírnom písme, ktorému treba rozumieť, prostriedok výrazu pre svoje nadzmyslové mocnosti a sily.

Starí Egypťania prežívali, že pochádzame z tohto duchovného sveta, ale sme postavení do sveta zmyslovosti. My pochádzame zo sveta Osirisa a Izis. Čo v nás usiluje a môže dosiahnuť vyšších stupňov dokonalosti, než sú tie, ktoré máme teraz, to vyplynulo z Osirisa a Izis. Tí žijú v nás neviditeľne ako sila. A čo je človek fyzicky, to pochádza z vonkajších pomerov. To je vzaté z vonkajšieho sveta, tým je časť Osirisa a Izis len odetá. Takáto predstava prastarej múdrosti stala sa však duši starého Egypťana citom túto dušu úplne ovládajúcim, obsiahlym citom egyptského duševného života. Nemôžeme pojať ako myšlienky a idey práve naznačené city a dojmy o nazeraní do duchovných svetov a myšlienku príbuznosti najhlbších duševných vlastností s Osirisom a Izis, aby sa v človeku nerozvírili myšlienky na šťastie a na osud, ako i mravné podnety. Tie vyburcujú takéto myšlienky, lebo tu si človek povie: Chovám v sebe lepšie ja. Ale to, čo som v živote fyzickom, zatláča toto lepšie ja, bráni mu prejaviť sa úplne. Základom mojej bytosti je prirodzenosť Osirisa, prirodzenosť Izis. Ale tá patrí k prapôvodným svetom, do starých zlatých, svätých čias. U prítomného človeka sú premožené silami, ktoré sformovali vonkajšiu fyzickosť v ľudské telo a ktoré uväznili sily Osirisa a Izis do pominuteľného tela, podliehajúceho skaze ako vonkajšie prírodné sily.

Tak vnímame legendu o Osirisovi a Izis prevedenú v cítenie. Osiris, vyššia sila človeka, ktorá je rozprestretá vo svetovom priestore, je premáhaná silami, ktoré v ľudskej prirodzenosti podliehajú skaze. Tyfón väzní to, čo žije v človeku ako sila Osirisa, uväzňujúc do toho, čo sa utvára ako rakva duchovnej časti človeka, v ktorej mizne, neviditeľne pre vonkajší svet, Osirisova časť človeka. Ale pre predstavy dávneho Egypťana zostáva v ňom ako niečo tajomného prirodzenosť duše, ktorá je pre človeka tajomnou prirodzenosťou Izis. Tá zostáva, aby v budúcnosti - preniknutá - intelektuálnou silou mohla dosiahnuť to, z čoho človek vyšiel. Teda niečo skrytého v človeku usiluje zase oživiť Osirisa. Sila Izis tkvie v ľudskej duši, aby človeka navrátila zase k Osirisovi. A táto sila Izis pôsobí, že človek sa môže oddeliť od fyzicko-zmyslovej prírody, ale nie, ak zostáva človekom fyzickým. Človek, hoci zostáva vonkajším človekom fyzickým a plne stojí vo vonkajšom fyzickom svete, predsa vo svojom vnútri neustále vzhliada k vyššiemu ja, ktoré je základom všetkých ľudských síl. A tento človek, ktorý nie je vonkajším človekom fyzickým, ale človekom, ktorý je neustále podnecovaný, aby usiloval o duchovný svet, ktorý je stále pudený k tomu skrytými silami Izis, ten je tým, ktorý sa javí ako pozemský syn Osirisa, ktorý v zemskom svete nezmizol, ale zostal skrytý vo svetoch duchovných. Tohto neviditeľného človeka - človeka snažiaceho sa o vyššie ja pociťovala egyptská duša ako Hóra, po smrti Osirisa narodeného syna.

Tak pozeral dávny Egypťan s akousi clivotou k pôvodu človeka od Osirisa. Ale zároveň pozeral do duše a povedal: Duša si ešte niečo zachovala zo sily Izis, ktorá sama zrodí Hóra, stále podnecovaného, aby sa usiloval o duchovné výšiny. A v týchto duchovných výšinách nachádza človek zase Osirisa. Človek môže dosiahnuť Osirisa dvojakým spôsobom. Egypťan si povedal: Vyšiel som od Osirisa a mám sa k nemu vrátiť. Ako môj duchovný pôvod je vo mne Osiris, a Horus ma vedie, aby som opäť prišiel k Osirisovi, k jeho Otcovi. Ale Osirisa je možné nájsť len v duchovnom svete. Nemohol vojsť do fyzickej prirodzenosti človeka. Tam bol premožený silami Týfóna, ktoré podliehajú zničeniu, pretože sú najvyššími prírodnými silami. Preto je možné prísť k Osírisovi len dvomi cestami. Jedna cesta je tá, ktorá prechádza bránou smrti, a druhá cesta tá, ktorá prechádza bránou smrti, ale nevedie k fyzickému umieraniu, ale k iniciácii, k zasväteniu! Preto si Egypťan predstavoval, že keď človek prejde bránou smrti, prichádza po nutných prípravných stavoch k Osirisovi. Prebúdza sa v ňom, keď je oslobodený od pozemskej telesnej schránky a je v duchovnom svete, vedomý jeho príbuznosti s Osirisom. Mŕtvy cíti sám seba tak, že môže byť v duchovnom svete po smrti oslovený ako Osiris. Každý je po smrti oslovovaný ako Osiris. Druhá cesta, vedúca späť k Osirisovi, vedie cez zasvätenie, ktoré si egypťan predstavoval tak, že ním človek spoznáva, čo je v ľudskej prirodzenosti neviditeľné, nadzmyslové. To je Izis. V obyčajnom poznaní, v poznaní, ktoré používame v obyčajnom živote, neprenikáme až k hĺbkam svojej duše, až k sile Izis. Ale existuje cesta, ktorou prenikáme k sile Izis, ktorou zostúpime až k vlastnému ja a uvidíme, ako toto ja je zahalené fyzickou hmotou. Ak ideme touto cestou, zostúpime tam, kde je ja vo svojom vlastnom duchovnom domove.

Preto si starý Egypťan hovoril: Musíš zostúpiť do svojho vlastného vnútra. Tam nájdeš predovšetkým fyzickú ľudskú prirodzenosť, ak je výrazom tvojho ja. Touto fyzickou ľudskou prirodzenosťou musíš preniknúť. Vonkajší svet, ak je duchovným výtvorom nadzmyslových mocností, vnímaš v troch prírodných ríšach: v kameňoch, rastlinách a zvieratách. U človeka sa však nesmieš zastaviť pri vonkajšej forme, ale musíš sa ponoriť do toho, v čom žijú jeho duchovné sily ako sily Izis. Preto bolo so zasvätením do mystérií Izis spojené to, čo predovšetkým malo človeka ukázať jemu samému. Tu mal vidieť, ako je odetý hmotou. Čo sa dialo, keď sa človek takto ponoril do svojej vlastnej prirodzenosti, bolo to isté, čo sa deje pri smrti, lenže iným spôsobom. Človek musel prejsť bránou smrti, zostávajúc nažive. Musel poznať prechod od fyzického zrenia ku zreniu nadfyzickému, prechod od sveta fyzického do sveta duchovného, ​​ten prechod, ktorý človek vykoná, prechádzajúc skutočnou smrťou. Človek, ktorý mal byť zasvätený, musel vykonať túto cestu zostúpením do vlastného vnútra. Musel poznať, čo je možné zažiť len pri zostupe do vlastného vnútra. Tu prišiel predovšetkým do telesného vnútra, ​​do spôsobu, ako sa z prírody vytvára to, čo je fyzickým nástrojom pre ja, totiž krv.

V krvi musíme vidieť nástroj ja, pričom nervový systém je nástrojom pre cítenie, chcenie a myslenie. Ak chce človek zostúpiť k svojim nástrojom, musí - ako si to myslel starý Egypťan - zostúpiť do svojej fyzicko-éterickej schránky, do sféry étericko-duševnej. Musí sa naučiť stať sa nezávislým na sile, na ktorej je človek inak neustále závislý vo svojej krvi a musí, keď sa od nej odlúčil, vstúpiť do podivuhodného prúdenia krvi. Človek musí najskôr fyzicky spoznať svoju vyššiu prirodzenosť. To dokáže len vtedy, ak môže seba spoznať tak, aby na seba pozeral ako na predmet. Človek môže nejaký predmet spoznať ako predmet len vtedy, ak je mimo neho. Aby sa teda človek mohol spoznať, musí byť mimo seba. Preto vedie zasvätenie k takým silám, že duševné sily môžu niečo prežiť, bez toho, že užívajú fyzických nástrojov, takže človek má fyzické nástroje pred sebou ako predmet, podobne ako pozerá po smrti duchovná časť človeka na fyzické telo.

Tak mal človek v mystériách Izis spoznať predovšetkým svoju krv. Tu teda prežíval prístup až k prahu smrti. To bol prvý stupeň zasvätenia do Izidiných mystérií. Človek musel pozerať na svoju krv, na seba sama ako na predmet, musel sa ponoriť do schránky, ktorá je nástrojom pre jeho Izidinu prirodzenosť. Človek bol v zasväcovacích svätyniach privedený k dvom bránam, kde mu bolo ukázané v obrazoch, čo prežil vo svojom vlastnom živote: Tak to vyzerá, keď si v duši zobrazíš, čo sa deje v tvojom vnútri. Tu sa mu ukázali dve brány: brána zatvorená a brána otvorená. Tieto náuky súhlasia s tým, čomu tiež dnes človek verí, lenže si to teraz vykladá materialisticky. Človek príde k dvom bránam - povedal si starý jasnovidný Egypťan, keď je v podsvetí. Dvoma bránami vcházaš do svojej krvi a do svojho vnútra. Anatóm môže povedať: dvoma vchodmi, ktoré sú v chlopniach po oboch stranách srdca. Keby chcel preniknúť svojím telom, vnikol by otvorenou bránou. Brána zatvorená zabraňuje prúdu krvi vydať sa nesprávnou cestou. V tom, čo sa nám javí anatomicky, sú obsiahnuté zmyslové obrazy toho, čo - samozrejme v jasnovidných formách a útvaroch - prežívali starí mudrci, ktorí síce nemali pred sebou anatomické útvary tak bezprostredne ako moderný anatóm, ale len to, čo vidí jasnovidné vedomie, keď samo pozerá zvonku na vnútro.

Ďalší stupeň Izidinho zasvätenia závisel v tom, čo sa vyjadruje slovami, že človek bol vedený skúškou ohňa, vzduchu a vody, že spoznával prírodné schránky svojej Izidinej bytosti. Spoznával oheň, ako jeho krvou prúdi telom ako nástroj a ako sa stával tekutinou. Ďalej spoznával, ako vzduch vnikal ako kyslík. Oheň, vzduch a voda: človek spoznával teplo vzduchu a tekutosť srdca. A človek sa očisťoval, keď takto spoznával svoje prírodné schránky skrz živly ohňa, vzduchu a vody. A keď človek takto prezrel svoje schránky, došiel k svojej Izidinej prirodzenosti. To sa vyjadrí tým, že povieme: Teraz ešte len človek cíti, že prišiel k sebe, že sa teraz uvedomuje ako duchovná bytosť a necíti sa už obmedzený vonkajšou ľudskou prirodzenosťou, ale pozerá do duchovného sveta. Pretože existuje zákon, že vidíme fyzické Slnko len za dňa, pretože v noci je nám zakryté hmotou. Ale v duchovnom svete neexistuje takéto zakrytie. Tam vidíme duchovné mocnosti práve vtedy, keď fyzické oči nie sú v činnosti. To symbolicky označuje Izidino zasvätenie tým, že hovorí, že človek, keď sa očistí, dôjde k tomu, že uvidí duchovné bytosti tvárou v tvár a že uvidí Slnko o polnoci. To znamená, že keď je noc a tma môže zasvätenec Izidiných mystérií predsa len vidieť to, čo ako duchovný život a duchovná prasila je základom Slnka.

Existovali ešte vyššie mystériá, ktoré boli vlastnými mystériami Osirisa. V tých sa človeku objasnilo, ako nájde sám seba silou Izis a prasily duchovného nadzmyslového druhu, z ktorého človek vyšiel: U Osirisa, ako sa Osiris zjavuje ľudskej duši. Keď potom chcel Egypťan znázorniť zvláštnym písmom, ako vyjadriť, v akom pomere je Izis k Osirisovi, stvárnil to putovaním Slnka a Mesiaca na nebi, a iné duchovné mocnosti vyjadril v pomeroch iných hviezd. Prihliadalo sa pritom predovšetkým ku Zverokruhu a obežniciam, ktoré sa pohybujú v obrazoch Zverokruhu. A vo všetkom, čo sa v tom odhaľovalo, videl starý Egypťan spôsob, ako mohol duchovným písmom vyjadriť, čo hýbalo jeho dušou. On vedel, že z toho, čo je na Zemi, nemôže vziať nič na vyjadrenie toho, k čomu je človek povolaný, keď silou Izis ide za Osirisom. Keď má popísať túto púť, musí vziať písmo z postavenia hviezd. To viedlo k tomu, že veľký mudrc, Hermes, nazeral podľa názoru Egypťanov najhlbším jasnovidným pohľadom predovšetkým do tohto len načrtnutého pomeru ľudstva k vesmíru. Keď sa napríklad malo vyjadriť, v akom pomere je Osiris k Izis, mohlo sa to ľudu povedať exoterne vo forme legendy. Tým, ktorí boli zasväcovaní, bol demonštrovaný presnejší pomer medzi nimi a svetlom, vychádzajúcim zo Slnka a odrazeným Mesiacom, a pozoruhodným svetlom idúcim od nového Mesiaca štvrťami k splnu. V tom sa videlo niečo, čo sa podobalo pomeru sily Izis v ľudskej duši k Osirisovi. A potom bolo z týchto pomerov na nebi a z ich foriem vzaté to, čo skutočne môžeme považovať za pratvary písma. Pretože musíme povedať - aj keď to ľudia v písme už nenachádzajú - že v spoluhláskach musíme vidieť spodobenie znamení Zverokruhu, niečoho pomerne trvajúceho v pokoji, a v pomeroch samohlások k spoluhláskam spodobenie pomeru planét a pohyblivých síl ku Zverokruhu. Značky písmen sú znesené z neba.