Gilgameš a Eabani

V báji o Gilgamešovi je vykreslená jedna z najdôležitejších udalostí egyptsko - chaldejskej kultúrnej epochy. ktorá sa potom (ale posunutá o stupeň nižšie) zrkadlí v období grécko - latinskej kultúrnej epochy.

Táto báj rozpráva, že kedysi žil veľký kráľ menom Gilgameš. Človek, ktorý dokáže také mená posúdiť, už z tohto mena pozná, že nemáme čo do činenia iba s fyzickým kráľom, ale s božstvom stojacim za ním, s individualitou, ktorá za ním stála, ktorou bol kráľ z Ereku posadnutý a ktorá skrze neho pôsobila. Máme teda čo do činenia s niečím, čo v reálnom zmysle musíme nazývať bohočlovekom. Báj rozpráva, že Gilgameš utláča mesto Erek. Mesto Erek sa obráti na svoje božstvo menom Aruru a toto božstvo si povolá pomocníka: Z krajiny povstane tento hrdina. Božstvo dá zo zeme povstať Eabanimu, čo je istý druh ľudskej bytosti, ktorá v porovnaní s Gilgamešom vyzerá ako nižšia, pretože sa hovorí, že mala zvieraciu srsť, bola pokrytá chlpmi a pôsobila ako divoch, vo svojej divokosti však bola preniknutá bohom a vyznačovala sa starým jasnozrivým poznaním. Eabani spozná jednu ženu z Ereku a je tým vtiahnutý do mesta. Stane sa Gilgamešovým priateľom a vďaka tomu zavládne v meste mier. Panujú teraz obaja spoločne: Gilgameš a Eabani. A tu susedné mesto ukradne Eabaniho a Gilgamešovmu mestu jeho ochrannú bohyňu Ištar. Obaja podniknú proti lupičskému mestu vojnovú výpravu, premôžu jeho kráľa a získajú bohyňu späť. Bohyňa sa teda vráti späť do Ereku, Gilgameš žije naproti nej, a tu si všimneme zvláštnej veci, že Gilgameš nemá najmenšie porozumenie pre osobitú povahu tejto bohyne. Odohrá sa výjav, ktorý nám bezprostredne pripomína jeden biblický výjav z Jánovho evanjelia. Gilgameš stojí pred Ištar. Zachová sa však inak ako Ježiš Kristus, bohyni vyčíta, že pred tým, než pred neho predstúpila, milovala mnoho iných mužov. Zvlášť jej vyčíta známosť s posledným z nich. Nato sa ona so svojou sťažnosťou obráti na božstvo, na bytosť vyšších hierarchií, ktorá je práve jej, ochrannej bohyni mesta, pridelená: obráti sa na Anua. A Anu zošle na zem svojho býka a Gilgameš s ním musí zápasiť. Za týmito udalosťami sa skrýva hĺbka a viedli k tomu, že Eabani medzitým zomrel. Gilgameš je teraz sám. Napadne ho myšlienka, ktorá mu strašne zožiera dušu. Až pod dojmom toho, čo prežil, si uvedomí, že človek je predsa len smrteľný. Táto myšlienka, ktorú si predtým neuvedomoval, mu v celej svojej strašlivosti vstúpi do vedomia. A tu počujú o jedinom pozemskom človeku, ktorý zostal nesmrteľný, zatiaľ čo všetci ostatní ľudia v poatlantskej dobe získali vedomie smrteľnosti: začuje o nesmrteľnom Xisuthrovi žijúcim ďaleko na západe. Pretože chce vybádať záhady života a smrti, podnikne výpravu na západ. Táto výprava na západ je výpravou za tajomstvami dávnej Atlantídy, za udalosťami, ktoré predchádzali veľkej atlantskej katastrofe. Za nimi podnikne Gilgameš svoju cestu. Je veľmi zaujímavé, že musí minúť bránu, ktorú strážia obrie škorpióny, že ho duch uvedie do ríše smrti, že vstúpi do Xisuthrovej ríše a tu spozná, že všetci ľudia musia byť v poatlantskej dobe preniknutí vedomím smrti. Spýta sa teda Xisuthra, odkiaľ má vedomie svojho večného jadra, ako to, že je preniknutý vedomím nesmrteľnosti. Tu mu Xisuthros povie: To môžeš byť aj ty, musíš však prežiť, čo som musel prežiť ja pri premáhaní hrôzy, strachu a osamelosti, ktorými som bol nútený prejsť. Keď sa boh Ea rozhodol - v tom, čo nazývame atlantskou katastrofou - nechať zahynúť tú časť ľudstva, ktorá nemala ďalej žiť, poveril ma, aby som odišiel na niečo na spôsob lodi. Mal som so sebou vziať zvieratá, ktoré mali zostať, a individuality, ktoré sú popravde nazývané Majstrami. S touto loďou som veľkú katastrofu prečkal. To, čím som prešiel, môžeš prežiť len vo vnútri, na základe toho však môžeš dospieť k vedomiu nesmrteľnosti, ak nebudeš sedem nocí a šesť dní spať.

Gilgameš sa rozhodne skúšku podstúpiť, veľmi skoro však zaspí. Tu Xisuthrova žena upečie sedem mystických chlebov - ich požitie má nahradiť to, čoho by sa mal Gilgameš domôcť v týchto siedmich nociach a šiestich dňoch. Gilgameš potom s týmto elixírom života tiahne ďalej, prejde niečím na spôsob kúpele v omladzovacej studničke a dorazí späť na pobrežie svojej domoviny, ktorá sa nachádza pri riekach Eufrat a Tigris. Tu mu had vezme silu elixíru života, a tak sa domov vráti bez neho, avšak s vedomím, že existuje nesmrteľnosť, a naplnený túžbou uvidieť ešte aspoň Eabaniho ducha. Ten sa mu skutočne zjaví a z rozhovoru, ktorý sa potom odvíja, sa dozvedáme, akým spôsobom môže pre kultúru egyptsko- -chaldejskej doby vzísť vedomie súvislosti s duchovným svetom. To je dôležité - tento vzťah medzi Gilgamešom a Eabanim.

Tu stoja dve individuality: individualita bytosti, do ktorej včnieva božsky-duchovná bytosť: Gilgameš - a bytosť, ktorá je viac človekom, avšak takým spôsobom, že by sme ju nazvali mladou dušou , ktorá má za sebou len málo inkarnácií, a preto si so sebou do neskorších čias priniesla dávne jasnovidectvo: Eabani. Eabani je navonok opísaný ako odetý do zvieracích koží. Tým je naznačená jeho divokosť, avšak práve vďaka tejto divokosti je na jednej strane doteraz obdarený dávnou jasnozrivosťou, na druhej strane je mladou dušou, ktorá prežila oveľa menej inkarnácií ako iné duše stojace na danej výške vývoja. Gilgameš tak pre nás predstavuje bytosť, ktorá bola síce zrelá k zasväteniu, len tohto zasvätenia už nedokázala dosiahnuť, pretože cesta na západ je cestou k zasväteniu, ktorá nebola dovedená do konca. Na jednej strane vidíme v Gilgamešovi samotného zakladateľa chaldejsko-babylonskej kultúry a za ním pôsobiacu božsky - duchovnú bytosť, a vedľa neho potom inú individualitu, mladú dušu, Eabaniho, individualitu, ktorá k pozemskej inkarnácií zostúpila až neskôr. Babylonsko-chaldejská kultúra závisí na vzájomnej výmene toho, čo vedia oni dvaja, a my uvidíme, že celá babylonsko-chaldejská kultúra je výsledkom toho, čo vzišlo od Gilgameša a Eabaniho. Vstupuje do nej jasnozrivosť bohočloveka Gilgameša a jasnozrivosť mladej duše Eabaniho. Tento proces dvoch individualít pôsobiacich vedia seba, z ktorých jedna je pre druhú nevyhnutná, sa potom zrkadlí v neskoršom štvrtom kultúrnom období, období grécko-latinskom, a to na fyzickej úrovni. K úplnému pochopeniu tohto zrkadlenia dospejeme však ešte len pozvoľna. Dej skôr duchovnej povahy sa teda zrkadlí na fyzickej úrovni v čase, keď už ľudstvo veľmi pokročilo vo svojom zostupe a necítilo už spolupatričnosť ľudských osobností s duchovne-božským svetom.

Toto tajomstvo duchovne-božského sveta bolo uchovávané v mystériách. Tak napríklad boli mnohé z dávnych svätých tajomstiev, ktoré ukazovali spojenie ľudskej duše s božsky-duchovnými svetmi, uchovávané v mystériu Diany Efezskej a v Efezskom chráme. Bolo v ňom uchovávané mnohé, čo v dobe, ktorá viedla k rozvoju ľudskej osobnosti, už nebolo zrozumiteľné. A ako znamenie nepatrného porozumenia iba vonkajšej osobnosti tomu, čo ešte zostalo spirituálne, pred nami stoja napoly bájna postava Hérostrata, ktorý vhodí horiacu pochodeň do chrámu Efezskej svätyne. Tento čin sa nám javí ako znamenie stretu osobnosti s tým, čo zostalo z dávnych spirituálnych čias. A v ten istý deň, keď človek len preto, aby sa jeho meno zachovalo budúcim generáciám, vhodí horiacu pochodeň do chrámu Efezskej svätyne, v ten istý deň sa zrodí človek, ktorý toho urobil zo všetkých najviac pre kultúru osobnosti na pôde, na ktorej má byť samotná kultúra osobnosti prekonaná: Herostratos vhodí svoju pochodeň v deň, keď sa narodí Alexander Veľký, človek, ktorý je celo osobnosťou. Tak tu Alexander Veľký stojí ako tieňový obraz Gilgameša.

Za tým sa skrýva hlboká pravda. Alexander Veľký stojí v štvrtom, grécko-latinskom období ako tieňový obraz Gilgameša, ako projekcia duchovnej reality na fyzickej úrovni. A Eabani, premietnutý na fyzickú úroveň, je Aristoteles, učiteľ Alexandra Veľkého. Akokoľvek je to čudné: Alexander a Aristoteles stoja vedľa seba ako Gilgameš a Eabani. A my vidíme, ako sem Alexander Veľký v prvej tretine štvrtého poatlantského obdobia prenáša - iba prevedené do zákonov fyzickej úrovne - to, čo dal Gilgameš chaldejsko-babylonskej kultúre. Nádherným spôsobom sa to ako určitý dozvuk činov Alexandra Veľkého prejaví, keď je v mieste dejiska egyptsko-chaldejskej kultúry založená Alexandria, aby to ako do určitého centra bolo vsadené práve sem, kam tak mocne siahalo tretie, egyptsko-babylonsko-chaldejské obdobie.