Vznik a charakter vízií

K veciam, ktoré sa pre bežné vedomie nachádzajú na hranici medzi zmyslovým a nadzmyslovým svetom, patria napr. videnia, vízie. Tu sa v určitom druhu halucinácie, ktorú však človek ešte viac či menej ovláda, vynoria obrazy, ktoré majú celkom určité utváranie, môžu byť dokonca farebné a počuteľné, ale tak ako sa vynárajú vo vedomí, neodpovedajú vonkajšej veci tak, že by vec vonku bola rovnaká ako vízia vynárajúca sa vo vnútri človeka. Keď človek vníma v každodennom živote, je vnímaný predmet vonku, jeho obraz, avšak značne tieňovej povahy, je vo vnútri. A človek si je plne vedomý toho, ako sa jeho tieňová predstava vzťahuje k vonkajšiemu svetu. Vízia sa sprvu vynára sama o sebe a nárokuje si priznanie istej reálnosti. Človek sa tiež dostáva do duševného rozpoloženia, kedy už nie je schopný náležite posúdiť mieru reálnosti obrazu, ktorý sa v ňom bez jeho pričinenia vynára.

Vízie vznikajú tak, že dotyčný človek v sebe doteraz nesie schopnosť preniesť to, čo prežije v sne, do sveta bdenia a v tomto bdelom svete to pozdvihnúť k predstave, spôsobom, ktorým obvykle môže pozdvihnúť k predstave to, čo vníma zvonku prostredníctvom zmyslov. Ak sa pozriem na hodiny, ktoré majú fyzicko-zmyslovú existenciu, a urobím si vnútorný obraz, alebo ak som vo sne prežil vnútornú realitu nejakej vonkajšej veci a po prebudení som si potom urobil obraz toho, čo som prežil - to sú v istom ohľade dva deje, ktoré sa nelíšia ničím iným, než tým, že ten prvý ovládam, a preto ten obraz zatemním, v druhom prípade ten dej neovládam, nevnášam do svojich predstáv nič súčasného, ​​ale niečo, čo som prežil v minulom, alebo v predminulom alebo ešte skoršom spánku, kedy bola moja duša vonku, a utvorím si víziu.

Takéto vízie boli v dávnejšej dobe vývoja ľudstva, ktoré inštinktívne ovládalo pomer k fyzickému, k duchovnému svetu, niečím prirodzeným, v dôsledku pokračujúceho vývoja ľudstva sa však stali tým, čím sú dnes: niečím neovládaným, niečím iluzórnym. Preto k nim musíme pristupovať s plným pochopením podstaty veci, lebo dnešnému človeku jedno chýba - ak prežije v spánku niečo v duchovnom svete a vráti sa do fyzického sveta, nepočuje napomenutie Strážcu prahu: Zapamätaj si všetko, čo si prežil v duchovnom svete, a prenes to do sveta fyzického. Keď to človek prenesie, potom vie, čo je vo vízii obsiahnuté. Ak sa vynoria však vízie len vo fyzickom svete, bez toho aby človek vedel, ako ju z duchovného sveta preniesol a čo vlastne preniesol, vtedy človek dianie neovláda a ľahko tak podľahne ilúziám voči svojim vizionárskym prežitkom.

Môžeme teda povedať: Vízie vznikajú tak, že človek zážitky zo spánku nevedome prenesie do denného života a denný život mu tieto zážitky pretvorí v predstavy, ktoré sú potom vnútorne oveľa sýtejšie, oveľa komplexnejšie než obvyklé predstavy, majúce povahu tieňa. Ak človek prenesie tieto predstavy do fyzického sveta, urobí z nich takéto živé, farebne intenzívne predstavy.