Svet blaženosti

Svet blaženosti čiže svet podôb. Len ten, kto sa urobil zrelým pre tento svet, ho prežíva ako svet blaženosti. Pre nezrelého človeka je plný hrôz a príšerností a rozdrví ho. Pre neho sa tu láska obráti v nenávisť, krása v ošklivosť. Čo sa mu doteraz hnusilo, sa mu zapáči atď. Všetko je perverzné. Len ten, kto prejde školením sebavýchovy, dozrie k správnemu prežívaniu tohto sveta podôb.

Bohovia, aby nás ochránili pred prežívaním tohto sveta podôb, kým nie sme zrelí, nám dali pôžitok, užívanie si radosti z konania tu vo fyzickom svete. To, čo na umeleckom diele od Raffaela či Leonarda pociťujeme ako krásne, ani toto umelecké dielo samotné nie je tým, čo zostáva, ale večným je to, čo je duchovné, čo sa pri tvorbe odohrávalo v umelcovej duši a z čoho umelecké dielo vzišlo.

Boh nie je tým, čo prežívame na jar, v budujúcich silách, v pučaní a rozpuku, vo všetkom krásnom a žiarivom, ale Boh je tam, kde vidíme ničivé prírodné sily, v jesenných búrkach, vo všetkom pustošivom, ničivom, v tom je Boh. Znie to desivo a otrasne, ale je to tak: "Boh najviac pôsobí vo všetkom ničivom a pustošivom." Nám ľuďom je daný pôžitok z konania vo fyzickom svete, aby sme boli uchránení pred predčasným vstupom do sveta blaženosti. Vo svojom dennom bdelom vedomí sme od neho oddelení akoby tenkým ľadovým príkrovom. Ak podstupujeme ezoterické školenia, nemáme ich zavádzať do exoterného života, chcieť podľa týchto ezoterických ponaučení zariadiť exoterný život. Nutne to vedie ku zvrátenostiam. Naša výchova v exoternom živote musí vychádzať z exoterných, pedagogických zásad. Možno považovať za ideál, aby ezoterický život prebiehal úplne pre seba.