Pozemský život Krista

V Piatom evanjeliu sa s ohľadom na pozemský život Krista javí krst v Jordáne ako niečo, čo je obdobou počatia u pozemského človeka. Kristovmu životu od tejto chvíle do mystéria na Golgote porozumieme, ak ho porovnáme so životom, ktorý prekonáva ľudský zárodok v tele matky. Je to teda do istej miery zárodočný život Kristovej bytosti, ktorý táto bytosť prekonáva od Jánovho krstu do mystéria na Golgote. Samotné mysterium na Golgote musíme chápať ako pozemské narodenie, teda Ježišovu smrť ako pozemské narodenie Krista. A jeho vlastný pozemský život musíme hľadať v dobe po mystériu na Golgote, kedy chodil s apoštolmi a kedy sa apoštolovia nachádzali v inom stave vedomia. To nasledovalo po vlastnom narodení Kristovej bytosti. A to, čo sa popisuje ako nanebovstúpenie a po ňom nasledujúce rozliatie Ducha, musíme u Kristovej bytosti chápať ako to, čo sme u smrti človeka zvyknutí považovať za vstup do duchovných svetov. A ďalší Kristov život v pozemskej sfére od nanebovstúpenia alebo od svätodušnej udalosti musíme prirovnať k tomu, čo ľudská duša prežíva, keď je v devachane.

Kristova bytosť prežívala od svätodušnej udalosti to, čo pre ňu znamenalo to isté ako pre človeka prechod do duchovného sveta: rozliatie do pozemskej sféry. A namiesto toho, aby prišla do devachanu, tak ako človek po smrti, priniesla Kristova bytosť obeť tým, že si svoje nebo vytvorila na Zemi. Človek opúšťa Zem, aby, ak to vyjadríme bežným spôsobom, svoj domov vymenil za nebesia. Kristus opustil nebesia, aby tento svoj domov vymenil za Zem. Obeť Kristova spočívala v tom, že Kristus opustil duchovné sféry, aby mohol žiť ľuďmi na Zemi a takto odovzdaným impulzom viesť pozemskú ľudskú evolúciu. To už samo o sebe napovedá, že pred Jánovým krstom v Jordáne táto bytosť nepatrila k pozemskej sfére. Do sféry Zeme teda vstúpila z nadzemských sfér. A to, čo bolo prežité medzi Jánovým krstom a svätodušnou udalosťou, muselo byť prežité, aby sa nebeská bytosť Kristova mohla premeniť v bytosť pozemskú. A ak vyslovíme tajomstvo, že od svätodušnej udalosti prebýva Kristova bytosť u ľudských duší na Zemi, zatiaľ čo predtým tu u nich nebola, potom tým bolo povedané nekonečne veľa. To, čo Kristova bytosť prežila medzi Jánovým krstom a svätodušnou udalosťou, sa stalo preto, aby príbytok boha v duchovnom svete mohol byť zamenený za príbytok v pozemskej sfére. Stalo sa tak preto, aby Kristus na seba mohol vziať podobu, ktorú na seba vziať musel, aby od tej chvíle mohol byť pospolu s ľudskými dušami.

Táto udalosť v Palestíne je niečo úplne ojedinelého. Je to zostúpenie vyššej, nepozemskej bytosti do sféry Zeme a zotrvanie tejto nepozemskej bytosti pospolu sa sférou Zeme, kým pod jej vplyvom táto pozemská sféra nebude náležite pretvorená. Od tej doby teda Kristova bytosť pôsobí na Zemi. V dávnych dobách prebiehali mysterijné zasvätenia. Najnázornejšia bude podstata týchto predkresťanských mystérií vtedy, ak sa pozrieme na perzské čiže Mithrove mystériá.

Môžeme povedať, že to, čo bolo v dávnych časoch možné dosiahnuť celú tou zasväcovacou procedúrou u niekoľkých málo ľudí, bolo akoby prirodzenou udalosťou vo svätodušných dňoch dosiahnuté tými, čo boli apoštolmi Krista. Zatiaľ čo predtým museli ľudské duše vystúpiť ku Kristovi, zostúpil teraz Kristus k apoštolom. A apoštolovia sa svojím spôsobom stali dušami, ktoré v sebe niesli ten istý obsah, aký vo svojich dušiach mali dávni Slneční hrdinovia. Duchovná sila Slnka sa vyliala do duší týchto ľudí a pôsobila od tej chvíle ďalej v evolúcii ľudstva. Aby na Zemi mohla začať pôsobiť uplne nová sila, k tomu sa muselo uskutočniť mysterium na Golgote.

Pozemské Kristovo bytie povstalo z najhlbšieho utrpenia, z utrpenia, ktoré presahuje všetky ľudské predstavy o utrpení. Niektorí ľudia tvrdia, že duch nemôže trpieť. Že len fyzické telo môže trpieť. Ako keby utrpenie bolo viazané na fyzické látky a sily. Lenže tie vôbec netrpia. To, čo trpí, je duch, duša.

Kristus nemal pozemskú karmu. Všetky pozemské skúsenosti a zážitky, ktoré Kristus učinil, tým získavajú úplne iný význam než skúsenosti, ktoré učiní ľudská duša. Keď trpíme my, keď činíme určitú skúsenosť, potom vieme, že toto utrpenie je založené v našej karme. U Krista to tak nebolo. On prešiel trojročnou pozemskou skúsenosťou bez toho, aby na ňom spočívalo bremeno karmy. Prežíval utrpenie bez karmického zmyslu, skutočne nazaslúžené utrpenie, nevinné utrpenie! Piate evanjelium nám ukazuje, že trojročný Kristov život je jediným životom v ľudskom tele, ktorý bol žitý bez karmy. A tiež žiadnu karmu nevytváral, nebral na seba žiadnu vinu.

Piate evanjelium nám hovorí, že slová, ktoré stoja v Lukášovom evanjeliu, správne zaznamenávajú to, čo bolo možné počuť počas Jánovho krstu v Jordáne. Slová, ktoré zazneli z nebies, boli: "Toto je môj milovaný syn, ktorého som dnes splodil." To sú slová Lukášovho evanjelia a je to tiež správna reprodukcia toho, čo sa vtedy stalo: bolo to splodenie, počatie Krista v pozemskej bytosti.

Kristova bytosť sa s telom Ježiša Nazaretského nespojila úplne, bola od prvej chvíle svojho pozemského putovania spočiatku len voľne spojená s týmto telom. Toto spojenie nebolo také, aké je u bežného človeka spojenie tela a duše, kedy duša plne prebýva v tele, ale také, že Kristova bytosť mohla kedykoľvek telo Ježiša Nazaretského zase opustiť. A zatiaľ čo telo Ježiša Nazaretského niekde akoby spalo, vydávala sa Kristova bytosť duchovne na cestu tam či onam, ako to práve bolo nutné. Nie vždy, keď sa Kristova bytosť apoštolom zjavila, pritom bolo aj telo Ježiša, ale sa to často odohralo tak, že telo Ježiša niekde zostalo a apoštolom sa zjavil len duch, teda Kristov duch. Avšak zjavil sa potom takým spôsobom, že toto duchovné zjavenie mohli zameniť s telom Ježiša. Vnímali síce rozdiel, ale tento rozdiel bol príliš malý na to, aby si ho vždy zreteľne všimli. Zo štyroch ostatných evanjelií to tak zreteľne nevyplýva, Piate evanjelium to hovorí jasne. Apoštolovia nedokázali vždy zreteľne rozlíšiť, kedy majú pred sebou Krista v tele Ježiša a kedy pred sebou majú len Krista ako duchovnú bytosť.

Počas troch rokov pozemského života sa postupne odohrávalo to, že Kristus sa tesnejšie a tesnejšie pripútaval k telu Ježiša, že Kristova bytosť ako bytosť éterická bola stále podobnejšia fyzickému telu Ježiša. U Kristovej bytosti sa tu objavuje niečo iné ako u tela bežného človeka. Bežný človek je mikrokozmom voči makrokozmu, malým obrazom celého makrokozmu, lebo to, čo sa vyjadruje vo fyzickom tele človeka, čím sa človek stáva na Zemi, to je obrazom veľkého kozmu. U Kristovej bytosti je tomu naopak. Makrokozmická slnečná bytosť na seba berie podobu ľudského mikrokozmu, stláča sa a tiesni, čím ďalej viac je podobnejšia ľudskému mikrokozmu. Na začiatku pozemského Kristovho života, hneď po krste v Jordáne, bolo ešte spojenie s telom Ježiša najvoľnejšie. Kristova bytosť bola ešte úplne mimo tela Ježiša. A vtedy tiež bolo pôsobenie Kristovej bytosti pri putovaní po Zemi ešte niečím úplne nadpozemským. Táto bytosť liečila tak, ako to žiadna ľudská sila nedokáže. Hovorila k ľuďom s naliehavosťou, ktorá bola božská. Viac a viac sa však stávala podobnou telu Ježiša, vtedy sa stlačila, stále viac do pozemských pomerov a pritom stále viac strácala svoju božskú silu. To všetko Kristova bytosť prežila, keď sa pripodobňovala telu Ježiša, prešla vývojom, ktorý bol v istom ohľade vývojom zostupným. Kristova bytosť cítila, ako moc a sila božia čím ďalej viac ustupuje v procese pripodobňovania sa telu Ježiša. Z boha sa pozvoľna stával človek.

Ako ten, kto vidí, že jeho telu v nekonečnej trýzni viac a viac chýba, videla aj Kristova bytosť schádzať svoj božský obsah, keď sa ako éterická bytosť stávala čoraz podobnejšia pozemskému telu Ježiša, až mu nakoniec bola podobná tak, že mohla cítiť strach ako človek. O tom rozprávajú aj ostatné evanjeliá, keď opisujú, ako Ježiš Kristus vyšiel s učeníkmi na Olivovú horu, kde Kristovej bytosti v tele Ježiša vyvstal na čele úzkostný pot. Bolo to poľudštenie Krista, ktorý sa viac a viac stával človekom.

Tým, že sa Kristus stával človekom, strácal zázračné duchovné sily boha. A tu vidíme celú pašiovú cestu Kristovej bytosti. Táto cesta sa začala vo chvíli, keď krátko po Jánovom krste v Jordáne prišiel tam, kde svojími božskými silami liečil chorých a vyháňal démonov. Vtedy žasnúcí ľudia, ktorí videli, čo Kristus dokázal, hovorili: To doposiaľ žiadna bytosť na Zemi nevykonala. To bolo v čase, keď sa Kristova bytosť ešte málo podobala telu Ježiša. Od tohto okamihu sa po tri roky odvíja cesta, na ktorej konci bola Kristova bytosť natoľko podobná telu Ježiša, že v tomto chradnúcom tele Ježiša, ktorému sa podobala, už nedokázala odpovedať na otázky Piláta, Herodesa a Kajfáša. Stala sa natoľko podobnou telu Ježiša, tomuto čoraz viac slabnúcemu, stále viac chradnúcemu telu, že na otázku "Povedal si, že chceš zbúrať tento chrám a za tri dni ho zase postaviť?" Kristova bytosť už zo slabého tela Ježiša neprehovorila a zostala nemá pred veľkňazom židov. A zostala nemá aj pred Pilátom, ktorý sa opýtal: "Povedal si, že si kráľ židovský?" To bola pašiová cesta od krstu v Jordáne až k úplnej bezmocnosti. A žasnúci dav, ktorý predtým obdivoval zázračné, nadpozemské sily Kristovej bytosti, už nestál v obdive okolo neho, ale stál pred krížom a vysmieval sa bezmocnosti boha, ktorý sa stal človekom, slovami: "Ak si boh, zostúp dolu! Pomáhal si iným, pomôž teraz sebe! Od božskej moci až k bezmocnosti, to bola pašiová cesta boha. Cesta nekonečného utrpenia pre boha, ktorý sa stal človekom. Kristova bytosť prežila nekonečné utrpenie, ktoré si ľudská myseľ nedokáže predstaviť. K tomu pristúpilo ešte utrpenie nad ľudstvom, ktoré došlo tak ďaleko, že bolo také, aké bolo v čase mystéria na Golgote.

Kristus prežil najvyššiu božskú bezmocnosť, aby zrodil impulz, ktorý poznáme ako Kristov impulz v ďalšej evolúcii ľudstva.