Pochopenie Kristovho impulzu v dejinách kresťanstva

V budúcnosti bude hrať pojem Krista, predstava Krista inú, dôležitejšiu rolu, než dosiaľ. Týmito slovami je vyslovené niečo paradoxné. Môžeme si uvedomiť, že v neveľmi vzdialenej minulosti sa mnohé srdcia, medzi vzdelaným i nevzdelaným obyvateľstvom obracal svojimi citmi ku Kristovi oveľa vrelejšie ako je tomu dnes. Preto je paradoxné povedať, že naša doba smeruje k tomu, aby predstava Krista hrala v neveľmi vzdialenej budúcnosti v úvahách o histórii ľudstva rolu oveľa významnejšiu, než tomu bolo doteraz.

Každý, kto prijme to, čo bolo povedané v prednáškových cykloch a spisoch Rudolfom Steinerom, musí dospieť k názoru, že k pochopeniu Kristovej bytosti si človek musí vziať na pomoc tie najhlbšie pojmy, predstavy a myšlienky; ak sa chce povzniesť k pochopeniu toho, čím je Kristus a čím je impulz, ktorý ako Kristov impulz prešiel stáročiami. Keby iné veci nehovorili proti tomu, mohol by človek dokonca dospieť k predstave, že musí najprv poznať celú antroposofiu, aby sa povzniesol k správnej predstave o Kristovi. Keď to však vynecháme a pozrieme sa na duchovný vývoj uplynulých stáročí, potom sa storočie za storočím budeme stretávať s obšírnou a hlbokou vedou, ktorej poslaním malo byť pochopenie Krista a jeho zjavenie. Po celé stáročia ľudia vynakladali svoje najvyššie a najvýznamnejšie myšlienky, aby pochopili Krista. Aj z toho by sa zase mohlo zdať, že len tie najvýznamnejšie intelektuálne činnosti človeka sú dostatočné k tomu, aby porozumel Kristovi.

Že tomu tak nie je, o tom nás môže presvedčiť celkom jednoduchá úvaha. Položme teraz na misku duchovných váh všetko, čo v podobe učenosti, vedy, ale aj antroposofického chápania pojmu Krista prispelo k pochopeniu Krista. Položme to všetko na jednu misku duchovných váh a na druhú misku položme v myšlienkach všetky tie hlboké city, všetku tú vrúcnosť v dušiach ľudí, ktorí sa po stáročia upierali k tomu, čo nazývame Kristom, a zistíme, že všetka veda, všetka učenosť, dokonca aj všetka antroposofia, ktorou môžeme prispieť k vysvetleniu Krista, pôjde v miske váh rýchlo hore, zatiaľ čo hlboké city ​​a pocity, ktoré ľudia upierali ku Kristovej bytosti, ku zjaveniu Krista, stlačia druhú misku váh hlboko, hlboko dole. Kresťanstvo by na tom bolo vskutku veľmi zle, keby ľudia potrebovali k nasledovaniu Krista všetky tie učené úvahy stredoveku, scholastiky a cirkevných otcov, alebo keby aj potrebovali všetko, čo dnes môžeme prostredníctvom antroposofie priniesť k pochopeniu Krista. Tým by sme dosiahli veľmi málo.

Bytosti Krista nerozumeli vtedajší nositelia kresťanského impulzu. Vlastnili osobnú vrelosť, ktorú si vytvorili ako svoj osobný vzťah k milovanému Kristovi. Tí, ktorí do vtedajšieho gréckeho a rímskeho života vnášali kresťanstvo, neboli vzdelaní teológovia, neboli to vzdelanci. Vzdelaní teosofovia vtedajšej doby, gnostici, sa síce pozdvihli k vznešeným myšlienkam o Kristovi, avšak mohli dať len to, čo musíme položiť na misku váh, ktorá vyletela nahor. Ak by to bolo na gnostikoch, kresťanstvo by sa iste nevydalo na víťazné ťaženie svetom. To je jeden pohľad.

Pri pohľade z druhej strany vidíme intelektuálne vysoko stojacich mužov, počínajúc nepriateľom kresťanstva Celsom, ktorý už vtedy vzniesol námietky, ktoré sa ešte i dnes dajú vzniesť, a končiac filosofom na tróne Markom Auréliom. Keď sa pozrieme čo títo intelektuálne vysoko stojaci muži vyslovili proti kresťanstvu zo stanoviska gréckej filosofie, získame dojem, že oni všetci neporozumeli impulzu Krista. Vidíme, že kresťanstvo sa šíri prostredníctvom jeho nositeľov, ktorí nerozumejú ničomu z podstaty kresťanstva, kresťanstvo je potierané vysokou kultúrou, ktorá nie je schopná pochopiť nič z toho, čo znamená impulz Krista. Zvláštnym spôsobom vstupuje kresťanstvo do sveta - tak, že jeho vyznávači ani jeho odporcovia nerozumejú ničomu z jeho vlastného ducha.

A predsa ľudia niesli v duši silu, s ktorou dokázali tento Kristov impulz priviesť k víťaznému ťaženiu svetom. A pozrime sa na tých, ktorí sami vystupujú pre kresťanstvo - tak ako slávny cirkevný otec Tertullianus. Keď si položíme otázku, ako to u Tertulliana vyzerá s myšlienkou Krista, zistíme, že tu Tertullianus javí málo intelektuality; duchovnej výšky.

Vidíme, ako prichádzajú stáročia, v ktorých sa kresťanstvo šíri v európskom svete medzi národmi, ktoré tak ako národy germánske vychádzajú z úplne iných náboženských predstáv, ktoré napriek tomu s plnou silou prijali impulz Krista, ako by bol ich vlastným životom. Keď sa pozrieme na poslov viery v germánskych národoch, neboli to teologicky vzdelaní ľudia. Boli to ľudia s pomerne jednoduchou dušou, ktorí išli medzi ľud a jednoducho, pomocou tých najobyčajnejších, najvšednejších predstáv hovorili k ľuďom a bezprostredne uchvacovali ich srdcia. Dokázali voliť také slová, že sa dotýkali najhlbších strún tých, ku ktorým hovoril. Jednoduchí ľudia putovali do všetkých krajov a práve oni pôsobili najvýznamnejšie.

Tak vidíme šírenie kresťanstva storočie za storočím. Potom však obdivujeme, ako sa to isté kresťanstvo stáva podnetom k významnej učenosti, vede a filosofii. Z tohto šírenia Kristovho impulzu v stredoveku vychádzalo nadšenie. Keď sa dostaneme do novšej doby, tu sa zdá, že to, čo v stredoveku môžeme pozorovať ako šíriace sa kresťanstvo, je utlmené. Mohlo by sa zdať, že prírodná veda, teda to, čo počnúc Kopernikom vstupovalo do západného duchovného života, pôsobilo proti kresťanstvu. Vonkajšie skutočnosti by to mohli potvrdiť. Katolícka cirkev mala napr: Kopernika až do dvadsiatych rokov 19. st. na tzv. indexe. Kopernika považovala za svojho nepriateľa. To sú ale vonkajšie veci, a nijako to nevadilo tomu, aby bol Kopernik správcom kapituly. A aj keď katolícka cirkev upálila Giordana Bruna, tak to nevadilo tomu, aby bol dominikánom. Obidvaja došli k svojim myšlienkam na základe kresťanstva. Obaja konali na základe kresťanského impulzu. Zle rozumie veci ten, kto by chcel zotrvávať na pôde cirkvi a veriť, že to neboli plody kresťanstva. Uvedenými skutočnosťami sa len dokazuje, že cirkev plodom kresťanstva veľmi zle rozumela, trvalo jej to až do 19. st., než spoznala, že Kopernikove myšlienky nemožno potlačiť pomocou indexu.

Kto veci vidí hlbšie, musí uznať, že všetko, čo národy urobili aj v posledných stáročiach, je výsledkom kresťanstva, že skrze kresťanstvo sa pohľad ľudí obrátil od Zeme do nebeských diaľav, ako sa to stalo prostredníctvom Kopernika a Giordana Bruna. To bolo možné len v rámci kresťanskej kultúry a prostredníctvom kresťanského impulzu. A tomu, kto duchovný život nepozoruje na povrchu, ale v hĺbke, tomu sa ukáže niečo, čo bude vyzerať paradoxne. Takému hlbšiemu pozorovaniu sa totiž bude javiť ako nemožné, že by sa objavil taký Haeckel s celým svojím odporom ku Kristovi, bez toho, aby pritom vzišiel z kresťanstva. Ernst Haeckel nie je bez predpokladu kresťanskej kultúry vôbec mysliteľný. A celý novší prírodovedecký vývoj, akokoľvek sa snaží byť nepriateľský voči kresťanstvu, všetka prírodná veda je dieťaťom kresťanstva, priamym pokračovaním kresťanského impulzu. Až sa ľudstvo zbaví detských chorôb prírodnej vedy, potom spozná, čo to znamená, že jej východisko, ak ho budeme dôsledne sledovať, vedie k duchovnej vede, že existuje priama cesta od Haeckela k duchovnej vede. Až to ľudia pochopia, spoznajú tiež, že Haeckel je hlava skrz naskrz kresťanská, aj keď on sám o tom nič nevie. Kresťanské impulzy dali vzniknúť nielen tomu, čo sa nazývalo a nazýva kresťanským, ale aj tomu, čo sa vydáva za nepriateľské voči kresťanstvu.

Tak tu máme jav, že kresťanstvo prvých stáročí sa šíri bez ohľadu na učenosť a vedomosti svojich stúpencov, že sa v stredoveku šíri tak, že k tomu môžu minimálne prispieť učení cirkevní otcovia a scholastici, ale máme tu v našej dobe jav ešte paradoxnejší, že kresťanstvo sa ako vo svojom obrátenom obraze objavuje v materializme našej dnešnej prírodnej vedy. A všetku veľkosť, všetku svoju pôsobnosť má táto veda z kresťanských impulzov. Kresťanské impulzy, ktoré v nej spočívajú, povedú túto vedu za hranice materializmu.

S týmito kresťanskými impulzami je to naozaj zvláštne. Intelektualita, poznanie, učenosť, ako by pri šírení týchto impulzov vôbec neboli. Ich šírenie vo svete ako by podmieňovalo niečo uplne iné. Mohli by sme povedať, že kresťanstvo sa šíri, nech si ľudia v jeho prospech alebo neprospech myslia, čo chcú, ba dokonca tak, že sa v modernom materializme objavuje akoby obrátené vo svoj opak. Čo sa to tu ale šíri? Kresťanské myšlienky to nie sú, nie je to kresťanská veda. Mohli by sme ešte tak povedať, že sa tu šíri morálny cit, ktorý sem bol kresťanstvom zasadený. Len sa však pozrime na vládu morálky v týchto časoch a bude sa nám zdať oprávneným mnohé z toho, čo možno uviesť ako prejavy zúrivosti u zástancov kresťanstva voči jeho skutočným alebo domnelým nepriateľom. Ani morálka, ktorá mohla panovať v dušiach, ktoré neboli intelektuálne vysoko vzdelané, nám nebude príliš imponovať.

Čo sa to tu len šíri? Čo to je, čo víťazne tiahne svetom? Čo pôsobí vo všetkých týchto dušiach, ak to nie sú intelektuálne, ba dokonca ani morálne impulzy? Čo to len je? Je to samotný Kristus, ktorý kráča od srdca k srdcu, od duše k duši, ktorý môže tiahnuť svetom a pôsobiť, a je jedno, či ho duše v tomto po stáročia prebiehajúcom vývoji chápu, alebo nie!

Kristus sám tajuplne putuje a v mnohých tisícoch a tisícoch impulzov získava podobu v dušiach ľudí, ponára sa do ľudských duší a po stáročia ich napĺňa. V prostých ľuďoch je to Kristus sám, kto kráča gréckym a rímskym svetom a kto na západe a na severe uchvacuje viac a viac ľudských duší. U neskorších učiteľov, ktorí germánskym národom prinášali kresťanstvo, je to samotny Kristus, ktorý putuje po ich boku. Je to On, skutočný Kristus, kto na Zemi pôsobí ako duša Zeme samotnej, kto tiahne z miesta na miesto, od duše k duši, a bez akéhokoľvek ohľadu na to, čo si tieto duše o Kristovi myslia, do nich vstupuje. Rozšírenie kresťanstva na Zemi nemalo nič spoločné s pochopením kresťanstva. To je na tom to zvláštne.

Treba si uvedomiť skutočnosť, že minula doba, kedy Kristus pôsobil tak, ako je tu práve charakterizované, že nastala doba, kedy ľudia budú musieť Krista chápať, kedy ho budú musieť spoznať. Je nutné nájsť odpoved na otazku, prečo našej dobe predchádzalo obdobie, kedy sa impulz Krista mohol šíriť, bez toho aby k tomu bolo nutné pochopenie, bez toho aby to ľudia museli činiť svojím vedomím. Odohrala sa jedna udalosť, pre ktorú to bolo možné. A touto udalosťou je tzv. Svätodušná udalosť, zoslanie Ducha Svätého. Prostí ľudia, ktorými boli i apoštolovia, začali náhle hovoriť rozličnými jazykmi o tom, čo mali povedať z hlbín duchovného života a čo od nich nikto neočakával. A vtedy sa kresťanské impulzy začali šíriť tak, že sa stali nezávislými na chápaní ľudí, v ktorých dušiach sa šírili. Od svätodušnej udalosti sa potom po Zemi rozlieva prúd, ktorý je tu charakterizovaný.