Svätodušná udalosť

Apoštolovia si pri svätodušnej udalosti pripadali, akoby precitli, ako ľudia, ktorí v tú chvíľu mali pocit, že po dlhý čas, po mnoho dní, žili v nezvyklom stave vedomia. Bolo to niečo ako precitnutie z hlbokého spánku naplneného snami, ktorý je však taký (tak sa to javilo vedomiu apoštolov), že človek vedľa toho vykonáva všetky vonkajšie každodenné záležitosti, pohybuje sa ako telesne zdravý človek, takže ostatní ľudia, s ktorými sa dostáva do styku, ani nepozorujú, že je v inom stave vedomia. Nastala chvíľa, kedy apoštolom pripadalo, ako by prežili dlhý, celé dni trvajúci čas v spánku naplnenom snami, z ktorého teraz touto svätodušnou udalosťou precitli.

Toto precitnutie však pocítili zvláštnym spôsobom: cítili, ako by na ne z vesmíru zostúpilo niečo, čo sa dá jedine nazvať substanciou všetko prestupujúcej lásky. Ako by boli prebudení prapôvodnou silou lásky, ktorá prestupuje a pretepľuje vesmír, ako by táto prapôvodná sila lásky zostúpila do duše každého z nich. A ostatným ľuďom, ktorí ich mohli pozorovať, ako teraz prehovárajú, pripadali uplne cudzí. Ostatní vedeli, že to sú ľudia, ktorí doteraz žili neobyčajne prostým spôsobom, ale niektorí z nich sa v posledných dňoch správali trochu zvláštne, akoby vo sne. Teraz im však apoštolovia pripadali ako premenení: ako ľudia, ktorí nadobudli úplne nové ladenie duše, ako ľudia, ktorí nadobudli nekonečne široké srdce, obsiahlu toleranciu vo svojom vnútri, hlboké srdečné porozumenie pre všetko, čo je na Zemi ľudského, ktorí sa dokázali vyjadrovať tak, že im rozumel každý, kto tam bol. Ľudia cítili, že apoštolovia vedia nazerať do každého srdca a každej duše a uhádnuť tajomstvá v tom najhlbšom vnútri, takže vedeli každého utešiť a povedať mu to, čo práve potreboval.

Oni sami, ktorí prekonali túto premenu, ktorí boli akoby prebudení duchom kozmickej lásky, v sebe teraz cítili nové porozumenie pre to, čo sa odohralo s ich dušami a čo vtedy, keď sa to odohrávalo, nechápali. Až teraz, v tomto okamihu, kedy sa cítili byť oplodnení kozmickou láskou, predstúpilo pred ich duševný zrak porozumenie pre to, čo sa vlastne udialo na Golgote. A keď nahliadneme do duše jedného z týchto apoštolov, toho, ktorý býva v ostatných evanjeliách nazývaný Petrom, potom sa jeho duševné vnútro javí jasnozrivému pohľadu tak, že jeho normálne pozemské vedomie sa v jednom okamihu akoby uplne prerušilo, v okamihu, ktorý býva v ostatných evanjeliách označovaný ako zapretie Krista. Teraz hľadel na túto scénu, kedy sa ho pýtali, či má nejakú súvislosť s Galilejským, a vedel, že to vtedy poprel, pretože jeho normálne vedomie sa začalo zatemňovat, pretože sa u neho začal rozširovať abnormálny stav, akoby stav snívania, ktorý znamenal vzdialenie sa do iného sveta.

Teraz o svätodušnom sviatku mu bolo pri srdci, ako býva u srdca človeku ráno pri prebudení, keď si spomenie na posledné udalosti večera pred zaspaním; tak si Peter spomenul na posledné udalosti, ako nastal tento abnormálny stav, na to, čo sa nazýva zapretím Krista. A potom si spomenul, že sa v jeho dusi rozlial onen stav, ako sa pre spiaceho rozlieva noc. Spomenul si však tiež, že sa onen prechodný stav nenaplnil iba s novými obrazmi, ale aj útvarmi, ktoré predstavovali určitý druh vyššieho vedomia, ktoré predstavovali spoluprežívanie rýdzo duchovných záležitostí. A všetko, čo sa stalo a čo Peter akoby zaspal od onej chvíle, to predstúpilo pred jeho dušu ako z jasnozrivého sna. Predovšetkým teraz videl udalosť, o ktorej možno skutočne povedať, že ju zaspal. Neprežil ju svojím pochopením, pretože k plnému pochopeniu tejto udalosti, bolo nutné oplodnenie všetko prestupujúcou kozmickou láskou. Teraz, keď k nemu prišla, predstúpili mu pred jeho zrak obrazy mystéria na Golgote. Predstúpili pred neho tak, ako ich môžeme prežiť, ak dokážeme ich vyvolať obzerajúcim sa jasnozrivým vedomím, ak k tomu vytvoríme podmienky.

Rudolf Steiner pripomínal, že ak chce človek vyjadriť slovami to, čo sa tu zjavuje jasnozrivému vedomiu, keď nahliadne do Petrovho vedomia a do vedomia ostatných, ktorí sa zhromaždili pri tejto svätodušnej slávnosti, tak len s posvätným ostychom sa človek môže odhodlať k tomu, aby o týchto veciach hovoril. Človek je takmer premožený vedomím, že vstupuje na najposvätnejšiu pôdu ľudského nazerania, ak sa pokúša slovami vyjadriť to, čo sa tu ukazuje jeho duševnému zraku. Napriek tomu sa na základe istých podmienok našej doby zdá byť nevyhnutnosťou o týchto veciach hovoriť, avšak hovoriť s plným vedomím toho, že príde iná doba, ako je tá naša, doba, keď pre to, čo treba povedať o Piatom evanjeliu, budú mať ľudia väčšie pochopenie, ako môžu mať dnes. Lebo aby človek pochopil mnohé z toho, čo treba povedať pri tejto príležitosti, musí sa jeho duša najprv oslobodiť od mnohých vecí, ktoré ju úplne nutne musia ešte napĺňať z kultúry dnešnej doby.

V Petrovom vedomí vystúpil napr. kríž vztýčený na Golgote, tiež zatmenie Slnka a zemetrasenie. To boli pre Petra prvé plody, ktoré pri svätodušnej udalosti prinieslo oplodnenie všetko prestupujúcou kozmickou láskou. A Peter teraz vedel niečo, čo predtým svojím normálnym vedomím nevedel: že sa stala udalosť na Golgote a že telo, ktoré viselo na kríži, je to isté telo, s ktorým v živote mnohokrát putoval. Teraz vedel, že Ježiš zomrel na kríži a že táto smrť bola vlastne narodením onoho ducha, ktorý sa teraz ako všetko prestupujúca láska rozlial do duší apoštolov zhromaždených pri svätodušnej slávnosti. A do Petrovej duše zostúpila ona nesmierna pravda: je to len zdanie, že na kríži sa odohrala smrť; pravda je taká, že táto smrť, ktorej predchádzalo mekonečné utrpenie, bola zrodením toho, čo teraz ako lúč prenikalo do jeho duše - pre celú Zem. Pre Zem sa Ježišovou smrťou zrodilo to, čo sa skôr nachádzalo všade mimo Zem: všetko prestupujúca láska, kozmická láska.

Tým, čo je nazývané zostúpením Ducha Svätého, sa má na mysli to, čo je vyššie opísané. Apoštolovia neboli vzhľadom k celému vtedajšiemu rozpoloženiu svojej duše spôsobilí k tomu, aby udalosť smrti Ježiša Nazaretského prekonali inak ako v abnormálnom stave vedomia. Peter, a rovnako tak aj Ján a Jakub, si museli pripomenúť ešte jeden okamih svojho života. Ten, s ktorým putovali po Zemi, ich vyviedol k Olivovej hore, k záhrade Getsemanskej, a povedal: Bdite a modlite sa! Oni však zaspali a teraz vedeli, že už vtedy nastal ten stav, ktorý sa viac a viac šíril v ich dušiach. Normálne vedomie zaspalo a oni sa ponorili do spánku, ktorý trval počas udalosti na Golgote. A Peter, Ján a Jakub si museli pripomenúť, ako upadli do tohto stavu a ako teraz, keď sa dívali späť, im z šera vedomia začínali vystupovať ony veľké udalosti, ktoré sa odohrávali okolo pozemského tela toho, s ktorým putovali. A ako sa v ľudskej duši vynárajú zabudnuté sny, tak sa v dušiach apoštolov zvoľna vynárali uplynulé dni. Teraz to vstupovalo do ich normálneho vedomia a to, čo do neho vstupovalo, zostávalo po celý čas, ktorý prežili od udalosti na Golgote až po udalosť svätodušnú, ponorené v hlbinách ich duše.

Teraz im tento čas pripadal ako čas najhlbšieho spánku. Zvlášť desať dní od tzv. nanebovstúpenia k svätodušnej udalosti im pripadalo ako doba najhlbšieho spánku. Keď sa teraz dívali späť, vynáral sa im deň za dňom čas medzi mystériom na Golgote a nanebovstúpením Ježiša Krista. Rudolf Steiner podľa jeho slov bol sám prekvapený, keď videl, ako v dušiach apoštolov vystupovalo to, čo prežili v čase medzi mystériom na Golgote a nanebovstúpením. Je veľmi zvláštne, ako sa to vynorilo v dušiach apoštolov. V ich dušiach sa vynárali obraz za obrazom a tieto obrazy im hovorili: Áno, samozrejme, bol si pospolu s tým, kto zomrel na kríži, ty si sa s ním stretol. Ako si človek ráno pri prebúdzaní spomína na sny a vie, že bol vo sne pospolu s tým či oným človekom, tak vystupovali ako sny v dušiach apoštolov spomienky. Bolo však veľmi zvláštne, ako sa jednotlivé udalosti vo vedomí vynárali. Neustále sa museli pýtať: Kto vlastne je ten, s ktorým sme to vtedy boli pospolu? A znovu a znovu ho nepoznávali. Cítili, že to je duchovná postava, s istotou vedeli, že s ním v tomto stave podobnom spánku putovali, avšak nepoznávali ho v podobe, v ktorej sa im teraz vynáral, po oplodnení všetko prestupujúcou láskou. Videli sami seba, ako po mystériu na Golgote putujú s tým, ktorého nazývame Kristom. A videli tiež, ako im vtedy dával poučenie o kráľovstve ducha, ako ich učil. A zvoľna chápali, ako s touto bytosťou, ktorá sa zrodila na kríži, štyridsať dní putovali, ako táto bytosť - ona všetko prestupujúca láska zrodená z kozmu do Zeme - bola ich učiteľom, ako ale svojím normálnym vedomím neboli zrelí, aby pochopili, čo táto bytosť hovorí, ako to museli prijímať podvedomými silami svojej duše, ako chodili vedľa Krista ako námesační a nedokázali obvyklým rozumom prijať to, čo im táto bytosť dávala. A počas tychto štyridsiatich dní mu načúvali vedomím, ktoré nepoznali, ktoré do nich preniklo až teraz, potom čo prežili svätodušnú udalosť. On sa im zjavil ako duchovný učiteľ a vyučoval ich v tajomstvách, ktorym mohli porozumiet len ​​tak, že ich najprv uviedol do celkom iného stavu vedomia. A tak až teraz poznali, že chodili so vzkrieseným Kristom.

Spoznali Ho ako toho s kým putovali pred Golgotou tak, že prežívali toto. Predpokladajme, že by pred dušu jedného z apoštolov teraz po svätodušnom sviatku predstúpil takýto obraz. Vidí, ako putuje so Zmŕtvychvstalým, ako ho Zmŕtvychvstalý vyučuje. Ale nepoznáva ho. Vidí síce nebeskú, duchovnú bytosť, ale nepoznáva ju. V tom sa do toho vmiesi iný obraz. Pôvodný obraz sa zmieša s rýdzo duchovným obrazom, znázorňujúcim zážitok apoštolov, ktorý prekonali s Ježišom Kristom pred mystériom na Golgote. Vmiesi sa scéna, v ktorej sa apoštolovia cítia byť vyučovaní Ježišom Kristom. Ale nespoznávajú Ho. Vidia, ako stoja pred touto duchovnou bytosťou, ktorá ich vyučovala, a aby to poznali, obraz sa premení v obraz poslednej večere, ktorú s Ježišom Kristom prežili. Tento apoštol mal pred sebou nadzmyslový zážitok so Zmŕtvychvstalým a v pozadí akoby pôsobil obraz poslednej večere. Teraz ešte len spoznali, že je to On, ten, s ktorým putovali, kým bol ešte v tele, a ktorý ich teraz vyučoval v úplne inej podobe, ktorú na seba vzal po mystériu na Golgote. Došlo k úplnému splynutiu spomienok z ich vedomia, ktoré sa nachádzalo v stave podobnom spánku, so spomienkovými obrazmi, ktore tomu predchádzali. Vnimali to ako dva obrazy, ktore sa prekryli. Tak poznali, že tieto dve bytosti patria k sebe. Zmŕtvychvstalý a ten, s ktorým kedysi, pred pomerne krátkou dobou, putovali, kým bol ešte v tele. Tu vždy obraz zo zážitku apoštolov s Kristom po mystériu na Golgote splýva s obrazom pred mystériom na Golgote, teda s obrazom zážitku, ktorý s normálnym vedomím mali s Ježišom Kristom vo fyzickom tele.