Duchovné bytosti
Vzývanie Anjela ako najvyššieho Boha
Odkiaľ pochádza slovo "boh", čo vlastne je božské, čo robia ľudia, ktorí dnes hovoria o potrebách určitého náboženského uctievania, ktorí hovoria o niečom božskom? Čo robia ľudia, ktorí si často myslia, že sú hlboko náboženskí, keď predstierajú, že vzývajú najvyššie božstvo? Čo je Boh, o ktorom hovorí väčšina ľudí súčasnosti, ktorí predstierajú, že sú nábožensky založení? Nemajú radi, keď sa im hovorí o Anjelských hierarchiách a že cesta nahor k najvyššiemu Božstvu je dlhá. Títo ľudia nestoja o skromnosť v poznaní. Často sa vyjadrujú tak, že nechcú mať žiadneho prostredníka medzi sebou a Bohom, chcú sa obracať priamo, bezprostredne k najvyššiemu Bohu. Nejde však o to, čo si človek o takomto vzťahu myslí, ale o to, čo skutočne vo svojej duši činí, čo vo svojej duši naozaj prežíva.
Vezmime si všetko to, čo dnes nejaký kazateľ niektorého z uznávaných náboženských spoločenstiev o Božstve prednáša. K čomu to má vzťah, ak nesledujeme len jeho slová, ale skutočnosť? Vzťahuje sa to k dvom veciam: Buď sa to, o čom hovorí, nevzťahuje na inú vyššiu bytosť ako na jeho Anjela, ktorého má každý z nás. Tohoto Anjela vzýva, nazýva ho najvyšším Bohom. Ten, kto vie, aký obsah môžu slová naozaj mať, ten vie, že, čo sa v moderných kázňach o Bohu hovorí, sa nikdy nevzťahuje na žiadneho vyššieho boha než na Anjela a keď nie na Anjela, tak prípadne ešte na niečo iné, na svojho vlastného ducha. Ak sledujeme otázku, odkiaľ pochádza to, čo cítia ľudia, ktorí hovoria o svojom Bohu, ktorí kážu o svojom Bohu vo svojich kostoloch, ktorí často dokonca predstierajú, že majú vo svojich dušiach zážitok Boha, ako to robí veľa ľudí súčasnosti - títo ľudia sa potom cítia byť povýšení - ak sledujeme z akých impulzov vo svojich dušiach takí ľudia vychádzajú, dospejeme k tomu, že takí ľudia cítia vo svojich dušiach impulz svojej vlastnej bytosti, ako sa táto bytosť vyvinula v čisto duchovnom okolí medzi poslednou smrťou a zrodením. Táto duchovná bytosť, ktorá sa v nás vyvinula medzi poslednou smrťou a novým zrodením, tá je teraz v našom tele, tá vzala na seba naše telo. Mnoho z toho, v čom teraz žijeme, pochádza len z tejto bytosti, z tejto bytosti pred narodením. Túto bytosť pred narodením cíti človek ako duchovno, táto bytosť pred narodením je to, s čím sa cíti spojený. Ba sú i takí, ktorí prednášajú ľuďom, že záleží na tom, aby sa človek v sebe spojil so svojím Bohom. Ale to, čo tu človek cíti, keď sa údajne so svojím Bohom spája, to je on sám, to je len jeho duchovno duševná bytosť vyvinutá v čase medzi poslednou smrťou a posledným zrodením. To pociťujú a potom sa začnú modliť. A modlia sa sami k sebe.
Musíme si jasne uvedomiť, že ten, kto nechce uznať hierarchie, nádhernú šírku a veľkosť duchovného sveta, buď sa modlí len k svojmu Anjelovi alebo sa modlí sám k sebe. Toto je duchovná forma sebectva, ku ktorému sa ľudstvo dostalo vplyvom materialistického vývoja našej doby. Je možné namietať, že ľudia predsa nehovoria, že sa modlia sami k sebe, že sa modlia k svojmu Anjelovi! Isteže to nehovoria, ale robia to, a to, čo hovoria, to hovoria len preto, aby sa znecitliveli voči skutočnosti, ktorá však preto nebude menej skutočná. Ľuďom sa väčšinou dnes zdá, že je príliš nepohodlné pozdvihovať sa svojou vnútornou prácou k duchovným svetom. Nechce sa im. Chcú prenikať k duchovným svetom oveľa jednoduchším spôsobom, tak jednoducho, ako to len ide. Preto sa klamú, preto znecitlivejú. Ale človek sa nemôže beztrestne znecitlivovať. Svet ide svojou cestou. Vo svete pôsobí božský duch, aj keď to veľa ľudí nechce uznať. Žije a pôsobí v ňom. A najhlbšou úlohou našej doby je opäť nájsť súvislosť so skutočným duchovnom, dostať zo seba duchovné sebectvo, ktoré sme si práve popísali, a prekonať ho. To je to, čo človeku prehovára k srdcu, keď pochopil hlbší impulz duchovnej vedy pre súčasnosť.