Mojžiš

Na Mojžišovi možno ukázať, ako do živého chodu vývoja ľudstva zasahuje osobnosť, ktorá mala priniesť ľudstvu niečo najvyššieho, niečo najvýznamnejšieho. Poslaniu Mojžiša nemôžeme porozumieť, ak nepredpokladáme, že základom biblického popisu je v podstate predovšetkým vedomie skutočnosti, ku ktorej sme prihliadli už pri pozorovaní individuality Herma, Buddhu a Zoroastera: Totiž ľudský vývoj duševného života prešiel počas doby od dávneho jasnovidného stavu k dnešnému stavu nášho vedomia intelektuálneho. V pradávnych dobách bola ľudská duša založená tak, že v určitých stavoch medzi bdením a spánkom mohla nazerať do duchovného sveta. A to, čo takto v duchovnom svete videla, bolo popisované v obrazoch. Tieto obrazy sa zachovali v mytológii a v legendách dávnych vekov.

Egypťania mali veľké poslanie v celkovom vývoji ľudstva. A to, čo malo prísť ďalej, žilo síce ako zárodok v egyptskej kultúre, ale egyptský národ ako taký si zafixoval svoj temperament, svoj osobitný ráz a nebol schopný vytvoriť sám zo seba nové poslanie. Preto muselo vedenie a riadenie ľudstva prejsť na iný živel ľudstva. Ten síce musel vyrásť z egyptského živlu, ale predsa musel byť iný. Tak pozorujeme zmenu smeru v celkovom zmysle vývoja ľudstva. K tomu sa musíme zamyslieť do vývoja egyptského poslania. To, čo mohlo z neho byť vyťažené, nechal Mojžiš predovšetkým pôsobiť na svoju dušu. To pôsobilo aj do duše jeho národa. Bol povolaný nie k tomu, aby pokračoval v starom egyptskom poslaní, ale aby z neho vočkoval niečo úplne nové do vývoja ľudstva. A pretože toto nové bolo povahy tak mohutnej a obsiahlej, preto má osobnosť Mojžišova tak mocný vplyv na celkový beh ľudských dejín. A preto je spôsob, ako sa poslanie Mojžišovo vyvinulo z uplynulého vývoja egyptského národa, tak zaujímavý a plodný pre pozorovanie ešte pre našu dobu. Lebo to, čo Mojžiš vyťažil z egyptského národa a čo potom pripojil z večných výšin duchovného vývoja, pôsobí ďalej až do našich duší. Preto bol Mojžiš pociťovaný ako osobnosť, ktorá to, čo mala ľudstvu dať, nemala priamo vziať z nejakej doby ani z nejakého zvláštneho poslania. Mojžiš bol chápaný ako osobnosť, ktorá vo svojej duši musela byť dotknutá vlnami večnosti, ktorá stále znova a novými cestami vniká do vývoja ľudstva, aby ho oplodnila.

Čo bolo v duši Mojžiša večným jadrom, to muselo nájsť svoju pôdu a dozrieť z toho, čo on mohol vyťažiť z egyptskej kultúry. Že sa nám Mojžiš javí ako duša, ktorá to najvyššie, čo mala darovať, mala poskytnúť z večných prameňov, to sa nám podľa spôsobu dávneho popisu symbolicky naznačuje v uzavretí Mojžiša do skrinky a jeho vloženie do rieky čoskoro po jeho narodení. Tu sa poukazuje na niečo významné. Ak chce človek svoje poslanie povzniesť k vyšším duchovným svetom, musí prejsť určitými stavmi svojho duševného vývoja tým, že sa úplne odlúči od okolitého sveta a prebudí najzákladnejšie duchovné sily svojej duše. Ak má byť znázornené, že taký človek hneď svojím narodením si prináša duchovné statky vedúce nahor k výšinám ľudstva, nemôže to byť znázornené lepšie, než ak sa povie, že pre túto osobnosť bolo nutné, aby až do telesnosti prešla zážitkami, ktorými sú jej zmysly a všetko, čo má vnímacie vlohy, uzavreté fyzickému svetu. A potom nám bude zrozumiteľné, keď budeme počuť, že egyptská kráľovská dcéra, dcéra faraóna, sama chlapca z vody vyniesla a nazvala ho Mojžiš a povedala: Lebo som ho z vody vytiahla. Pre toho, kto rozumie menu Mojžiš, je to obsiahnuté už v samom mene, ako to tiež biblia naznačuje. Tým malo byť povedané, že zástupkyna egyptskej kultúry, dcéra faraóna, uviedla život do duše, ktorá je naplnená obsahom večnosti.

Tak sa nám podivuhodne naznačuje, ako to večné, čo mal Mojžiš ľudstvu priniesť, je zahalené do vonkajšieho obalu egyptskej kultúry. Čo čítame v biblii o osudoch Mojžišových, a o všetkých jeho bolestiach, ktoré prežíva nad poddanstvom svojho národa v Egypte, to môžeme považovať za popisy vonkajších pomerov. Ale potom zase prechádza rozprávanie - možno povedať nepozorovane - do popisovania vnútorných duševných zážitkov Mojžišových.

Čo mal Mojžiš dať svojmu vlastnému národu, to bolo založené v povahe starohebrejského národa. Stará jasnovidnosť mala byť vystriedaná vedomím rozumovým. Jasnovidné vedomie nie je viazané na vonkajšiu telesnosť, voľne sa vyvíja vtedy, keď sa človek cvičeniami oslobodzuje od vonkajšieho telesného nástroja. Ale intelektuálne vedomie užíva ľudského organizmu, pútaného na mozog a krv, práve ako nástroje. To, čo sa skôr vznášalo nad fyzickým organizmom a bolo pre svoj vývoj privádzané mimo tento organizmus pomerom medzi učiteľom a žiakom, to sa muselo vžiť, pripútané na jeho fyzické telo, teda na to, čo ďalej plynulo s krvou národa od pokolenia k pokoleniu. To, čo mal Mojžiš dať, bolo podnetom k intelektuálnej kultúre, a preto to mohlo byť dané len národu, ktorý prísne lipol na prúdení krvi pokoleniami. Podstata novej kultúry bola predovšetkým pripútaná k tomuto nástroju. Musela sa vyžiť tak, aby sa nielen vyžíval v duchovne, ale tak, aby bol tento národ vyvedený z národa iného, ​​kde vykonal svoju prípravu, a potom v postupe pokolení len pre seba, v oddelenom prúdení krvi vyvíjal po stáročia vonkajší nástroj, ktorý pre všetku nasledujúcu budúcnosť mal poskytnúť základ intelektuálnej kultúre. Tak sa nám ukazuje, ako svetové dejiny nadobúdajú plného zmyslu a ako je duchovno pútané na vonkajší fyzický nástroj. A môžeme vidieť, ako rozprávajúci sa snaží ukázať, že prechod zo starej egyptskej kultúry ku kultúre Mojžišovej má byť vykreslený vo svojom svetodejinnom význame - ako napríklad pri prechode Červeným morom.

Poslaním Mojžišovým bolo, aby ľudstvo bolo privedené až k možnosti poznania, že Duch vesmíru dá sa vycítiť najzreteľnejšie, najľudskejšie v Ja Som, v najvnútornejšom strede ľudskej duše. Ale že toto Ja som musí sa ešte len naplniť obsahom, ktorý môže zase obsiahnuť svet, takže toto na prvý pohľad nepatrné slovo Ja som môže dostať najbohatší obsah. Ale k tomu treba iné poslanie, ktoré mohlo byť vyslovené najvýznamnejším výrokom Pavlovým:
Nie ja, ale Kristus vo mne.
Mojžiš doviedol ľudstvo až k založeniu kultúry ja. V ľude ja malo sa ja teraz vžiť ako dar zhora, ako národná kultúra, ako nádoba, ktorá mala prijať nový duchovný obsah. Ja sa malo predovšetkým vyvinúť v lone starého hebrejského národa. Tak malo ja dostať zase nový obsah, ktorý sám bol teraz čerpaný z duchovného sveta. Čo nového bolo vliate do ja z vývoja starohebrejského národa, ktorý bol prípravným stupňom vývoja ľudstva, to môžeme najlepšie spoznať, keď si pred svoj zrak predvedieme podivuhodnú tragédiu knihy Jóbovej, ktorej môžeme však porozumieť len z osobitého charakteru starohebrejského národa.