2. Správne hodnotenie toho, čo je pravda a skutočnosť, voči tomu, čo sa javí

Druhou vlastnosťou je: Správne hodnotenie toho, čo je pravda a skutočnosť, voči tomu, čo sa javí. Zatiaľ sme síce poznávali, čo je podstatné a čo nepodstatné, ale nekonfrontovali sme ich význam. Teraz ich máme vzájomne hodnotiť, čo by nám malo tiež umožniť, aby sme podľa toho vo svete jednali. Pre starých Indov všetok zmyslový svet bol niečím bezcenným, jedinú hodnotu pripisovali duchu. Nepričítali mu akúkoľvek hodnotu. My to máme s hodnotením podstatného v porovnaní s nepodstatným ťažšie. Musíme si totiž povedať: Veď božské bytosti vytvárali tento zmyslový svet po celé kozmické veky, a cieľom ich úsilia bolo, aby sa človek mohol vyvíjať v slobodnú bytosť. Duchovná substancia sa musela zhustiť až vo fyzickú hmotu, aby sa človek mohol stať na nej nezávislým a dopracovať sa slobody.

Ako teda máme hodnotiť svet hmoty v porovnaní so svetom ducha? Aj my by sme sa snáď mohli rozhodnúť - ako starí Indovia - vyslobodiť sa vnútorne z ríše klamu, pohrúžiť sa do duchovna, vrátiť sa vo svojom vedomí až kamsi k dávnym začiatkom vývoja, kedy ešte duch sa nezhustil v hmotu, a rozplynúť sa v tomto dávnom božstve. Ale to by bola známka, že nehodnotíme pomer ducha a hmoty správne, ale že sa bránime zámerom božských bytostí, ktoré nás zasadili do zmyslového sveta. Ak budeme správne hodnotiť, budeme chápať fyzický svet ako školu slobody, a budeme sa snažiť využiť vonkajšieho života k slobodnej činnosti z jasného vedomia svojho ja. Potom budeme na jednej strane uznávať, že podstatou všetkého je duch, na druhej strane nebudeme považovať vonkajší svet za bezcenný. Tým, že si voči nemu budeme počínať správne, že budeme usilovať o vnútornú slobodu, budeme odkrývať jeho pravú hodnotu.