Eurytmické (i)

Hláska (i) sa s človekom zbližuje ešte viac než (e), ktorá v celom svojom prejave predstavuje sebaobhajobu, sebautvrdenie človeka. Je to rýdze sebautvrdenie, presadenie seba samého, to sa potom cíti! V (i) prežívame a vyjadrujeme sami seba. Pri (a) ideme centripetálne z dvoch rôznych strán dovnútra, pri (i) ideme z centra smerom von, a nemáme pritom pocit, že by sme niečo uchopovali, ale cítime to naťahovanie, cítime ťah, ktorý vychádza z nás, z rúk a oboma rukami von - alebo nohami, alebo tiež smerom pohľadu - aj pohľadom je to možné urobiť, keď sa vedome jedným okom pozeráme a druhé ponechávame v pasivite, tým vznikne zreteľné (i). Eurytmické gesto: Jedna ruka mieri hore, druhá, ako jej predĺženie, dole. Človek ako by sa zmenil v priamku.

V (i) nesmie byť nič spriazneného s (a), ale obe ruky musia pôsobiť tak, že jedna je predĺžením druhej. Ale stačila by i jedna ruka. V zásade je však potrebné sa držať toho, že pri (i) cítime naťahovanie, a pri (a) by sme mali cítiť to uchopovanie, aby hláska, ktorú robíme, bola nesená správnym vnútorným dôrazom. Netreba toľko dbať na to, aby sme len napodobňovali formu, ale aby sme formu vnútorne prežívali, aby sme teda u (a) cítili, ako dvoma rukami uchopujeme niečo, čo nám prúdi v ústrety, u (i) aby sme cítili ich naťahovanie.