Jozef a Mária naplnená Duchom Svätým

Čím ideme viacej do minulosti tým menej sa človek prežíval ako samostatná individualita. V období Kristovho života na Zemi pôsobili možno povedať, dva princípy v ľudstve: príslušnosť k národu a individualizácia jednotlivého človeka. Sily patriace k týmto dvom princípom boli rôznym spôsobom pripisované obom rodičom. Princíp, ktorým človek náležal skôr k svojmu národu, pripisoval sa dedičstvu po matke. Kto sa cítil v zmysle starého nazerania, hovoril o matke: V nej vládne duch národa. Matka bola naplnená duchom národa, odovzdávala ako dedičstvo dieťaťu vlastnosti všeobecne národne ľudské. O otcovi sa hovorilo, že je nositeľom, dedičom princípu, ktorý dáva človeku vlastnosti skôr individuálne. Keď teda človek - ešte aj v zmysle starohebrejského predkresťanského národa - zrodením vstúpil do tunajšieho života, mohlo sa povedať: Je to osobnosť, individualita silami svojho otca. Ale matka bola naplnená v celej svojej bytosti duchom, ktorý vládol národu, a prenášala ho na dieťa. O matke sa hovorilo, že v nej prebýva duch národa. A v tejto súvislosti sa hovorilo najmä o tom duchu, ktorý zosiela svoje sily z duchovných ríší do ľudstva tým, že dáva prúdiť svojím silám na hmotný svet do ľudstva okľukou cez matku.

Teraz však priniesol Kristov podnet nové nazeranie: duch, o ktorom sa predtým hovorilo ako o duchu národa, má byť teraz vystriedaný duchom jemu síce príbuzným, ale pôsobiacim oveľa vyššie, duchom, ktorý je k celému ľudstvu v takom pomere, v akom bol starý duch k jednotlivým národom. Tento duch mal byť teraz ľudstvu oznámený, mal ho naplniť vnútornou silou, ktorá hovorí: Necítim sa už obyčajným príslušníkom jednej časti ľudstva, ale ľudstva celého. Som údom celého ľudstva a budem sa cítiť jeho časťou čím ďalej tým viac. Sila, ktorá teda vliala do celého ľudstva toto všeobecné ľudstvo, bola pripisovaná Duchu Svätému. Tak sa povýšil duch, ktorý sa prejavoval najskôr v sile prechádzajúcej z ducha národa do matiek, k Duchu Svätému.

Ten, ktorý mal priniesť ľudstvu silu, vytvárajúcu stále viac všeľudskú pospolitosť v pozemskom živote, mohol ako prvý prebývať v tele, ktoré bolo zdedené v zmysle sily Ducha Svätého. To prijala ako zvestovanie matka Ježišova. A v zmysle Matúšovho evanjelia zisťujeme, ako sa Jozef vydesil. A o ňom sa nám hovorí, že bol zbožný muž, taký muž, ktorý mohol len veriť, ak bude mať raz dieťa, bude zrodené z ducha jeho národa. A teraz sa dozvedá, že matka jeho dieťaťa je naplnená, preniknutá silou Ducha, ktorý nie je len duchom národa, ale Duchom celého ľudstva! A Jozef neverí, že by mohol mať niečo spoločné so ženou, ktorá by mu mohla porodiť dieťa, ktoré v sebe chová Ducha celého ľudstva, nie však ducha, ktorého sa vo svojej zbožnosti pridržiaval. A tu, ako sa hovorí, chcel ju "tajne opustiť". A až keď sa mu dostalo oznámenia z duchovných svetov, ktoré mu dodalo silu, mohol sa odhodlať mať syna od ženy preniknutej a naplnenej silou Ducha Svätého.

Tento Duch vyvíja tvorivú činnosť tým, že zrodením Ježiša Nazaretského dáva prúdiť svojím silám do ľudského vývoja. A je ďalej činným pri mohutnej udalosti krstu v Jordáne. Teraz rozumieme tomu, čo je sila Ducha Svätého. Je to sila, ktorá má človeka čím ďalej tým viac dvíhať nado všetko, čo ho odlišuje a oddeľuje, k tomu, čo ho robí členom celého ľudstva, sila, ktorá pôsobí a viaže ako duševné puto jednu dušu k druhej, ľahostajné, v akom tele táto duša prebýva.