Prežívanie dieťaťa, keď sa necíti ja a keď sa začne cítiť ako ja

Tak ako dnes človek pred nami stojí, ako sa vyvíja medzi zrodením a smrťou v jednej inkarnácii, ukazujú sa nám dva vzájomne veľmi odlišné vývojové články. Jeden možno vidieť v čase ľudského vývoja, ohraničený zrodením a chvíľou, až po ktorú si dnešný moderný človek spomína v jednotlivom individuálnom živote. Ak sa vraciame vo svojich spomienkach, dospejeme až k určitému bodu, ďalej si už nespomíname. I keď sme tu boli predtým a rodičia alebo súrodenci nám rozprávali, čo sme predtým robili, a teda všeličo z toho vieme, napriek tomu si nespomenieme na to, čo je pred týmto určitým bodom. Normálne spomínanie v určitej chvíli končí. Táto chvíľa je v najpriaznivejšom prípade asi vo veku okolo troch rokov. Potom začína doba, kedy sa spomienky vlastného ja hladko odvíjajú.

Ako človek žije ako spoločenská bytosť, tak môže žiť jedine po stave, ktorý je podmienený tým, čo prijíma v tých vláknach spomienky, ktoré sa v najpriaznivejšom prípade odvíjajú asi od tretieho roku. Čo je pred tým, to prijíma naše vedomie ja akosi nevedome. To sa neradí k vláknu toho, čo naozaj prináleží k nášmu životu, plne prestúpenému vedomím ja. Pred naším životom, kedy si uvedomujeme svoje ja, existujú teda určité roky, v ktorých na nás okolie pôsobí úplne inak, než ako pôsobí neskôr.

Rozdiel je radikálny. Keby sme mohli pozorovať dieťa pred touto dobou, ihneď by sa ukázalo, že pred chvíľou, po ktorú až si človek neskôr spomína, cíti sa dieťa oveľa viac vnútri všeobecného makrokosmického duchovného života. Ešte sa nevylučuje, neizoluje sa, skôr sa pokladá za súčasť celého okolia. Oslovuje sa dokonca tak, ako ho oslovujú iní, lebo nehovorí, "ja chcem", ale "Karolko chce"a až neskôr sa naučí oslovovať seba ako ja. Dieťa sa v prvých rokoch cíti ako článok celého okolia. Človek sa začína oddeľovať od okolia ako samostatná bytosť až od chvíle až po ktorú si neskôr spomína. Čo človek môže prijať ako zákony, a čo môže vytvárať obsah jeho vedomia, to prináleží druhému článku jeho vývoja počnúc touto charakterizovanou chvíľou. Ak by si človek ponechal vedomie, ktoré v prvom detskom veku poskytuje bezprostrednú súvislosť s okolím, zostalo by zachované pre neskoršie doby. Ľudský život by potom prebiehal úplne inak. Človek by sa necítil tak izolovane, ale v neskorších rokoch by sa cítil ako článok celého makrokozmu, cítil by sa vo vnútri veľkého sveta. Toto stráca. Neskôr nemá súvislosť s veľkým svetom, zdá sa mu, že tu stojí izolovane.