Biblické stvorenie



Kain a Ábel

Vezmime prvú vetu piatej kapitoly prvej knihy Mojžišovej: "Toto je rodokmeň Adama. Keď Boh stvoril človeka, utvoril ho na Božiu podobu. Ako muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď ich stvoril. Keď mal Adam stotridsať rokov, splodil syna na svoj obraz a podobu a dal mu meno Šét. Musíme čítať doslova. Adam je priamo nazvaný človekom. Boh stvoril muža-ženu, ešte nie pohlavného, nepohlavného. A ako ich stvoril? K podobe Božej. A mimo to v druhej vete: Po toľkých a toľkých rokoch - musíme si predstaviť dlhé obdobie - splodil Adam syna Seta, podľa svojho obrazu. Na začiatku doby Adama máme človeka podľa obrazu Božieho, na konci doby Adama podľa obrazu Adamovho, podľa ľudského obrazu. Predtým bol človek stvorený podľa obrazu Božieho. Neskôr bol obrazom Adamovým. Máme teda na začiatku ľudí, ktorí si sú všetci vzájomne podobní, a všetci sú stvorení podľa obrazu Božieho. Rozmnožujú sa nepohlavnou cestou. Musí nám byť jasné, že všetci ešte majú rovnakú formu, akú majú od pôvodcu, takže sa otec podobá synovi a vnuk zase synovi. Čím to je, že sa ľudia menia, diferencujú? Čo spôsobuje ich rozdielnosť? To že sa rozmnožovania zúčastňujú dvaja. Syn alebo dcéra sa podobajú na jednej strane otcovi, na druhej strane matke. Teraz si predstavte, že by ste mali pôvodnú Bohu podobnú rasu a tá by sa nerozmnožovala tým, že bola pohlavná, ale nepohlavná: Potomok sa vždy podobá predošlej generácii. Nedochádza k zmiešavaniu. K rozdielnosti dochádza až vtedy, keď nastala doba Setova. Lenže medzi dobou Adamovou a Setovou je niečo iné. Kým totiž nastane prechod od Adama k Setovi, narodia sa dvaja, ktorí zase sú dôležitými reprezentantmi: Kain a Ábel. Stoja medzi tým, v prechodnej dobe. Ešte sa nenarodili v čase, keď tu bol výslovne charakter pohlavného rozmnožovania. Môžeme to poznať z toho, čo znamená Kain a Ábel. Ábel znamená po grécky pneuma, po slovensky duch, a ak vezmeme sexuálny význam, má to ženský charakter. Naproti tomu Kain znamená takmer doslova to mužské, takže Kain a Ábel stoja vzájomne proti sebe ako mužský a ženský prvok. Ešte nie v čistej organickej zložke: k diferenciácii majú sklon na vyššom, duchovnom stupni. Pôvodne bolo ľudstvo mužsko-ženské. Neskôr bolo rozdelené na mužské a ženské pohlavie.

To mužské, hmotné, máme v Kainovi, to ženské, duchovné v Ábelovi-Setovi. Nastala diferenciácia. Je to symbolizované slovami: Kain bol obrábateľom pôdy a Ábel pastierom (1. Mojž. 4, 2). Pôda znamená v najpradávnejších rečiach toľko, ako fyzická úroveň, a tri stavy fyzickej úrovne sú: pevná zem, voda a vzduch. Kain sa stal poľnohospodárom znamená v najpradávnejšom význame: učil sa žiť na fyzickej úrovni, stal sa človekom na fyzickej úrovni. To bol charakter toho mužského. Záležal v tom, že bol silný a rázny, aby mohol spracovávať hrudu fyzickej úrovne, a potom sa vracať od fyzickej úrovne k úrovniam vyšším. Ábel bol pastierom. Ako pastier prijímame život, ako nám ho podáva Stvoriteľ. Stádo nevypracovávame, iba ho strážime. Tým je reprezentantom pokolenia, ktoré dosahuje ducha nie samostatne pracujúcim rozumom, ale prijíma ducha ako zjavenie od samotného Božstva, iba stráži. Strážcom stáda, strážcom toho, čo je prenesené na Zem, to je Ábel. Ten, kto sám niečo vydobudie prácou, je Kain. Kain pokladá základy hry na citaru a ostatné umenie (1. Mojž. 4, 21 – 22). Teraz nastáva protiklad, ako sa správajú k Božstvu. Ábel prijíma duchovno a ako obeť prináša to najlepšie, najvyšší plod ducha. Boh samozrejme – pretože je to predsa to, čo sám preniesol na zem – so zaľúbením pozerá na obeť. Kain si robí nárok na niečo iné. K Božstvu sa chce obracať svojím rozumom. To je niečo, čo je Božstvu úplne cudzie, čo si človek dobyl svojou slobodou. Kain je človek, ktorý tiahne k umeniam a vedám. Najprv to nie je príbuzné s Božstvom. Tým je vyjadrená hlboká múdrosť. Kto je skúsený v okultnej oblasti, vie, že umenie a vedy, hoci ľudí oslobodili, neboli tým, čo ľudí viedlo k duchovnu, práve tie to boli, čo ľudí odvádzali od spirituálneho. Umenie je niečo, čo vzrástlo na vlastnej pôde človeka, na fyzickej úrovni.

To spočiatku nemôže Božstvo uspokojovať. Z toho pochádza protiklad, že dym, duch, ktorý sám Boh zoslal na zem, od Ábela stúpa k Bohu a že druhý dym, od Kaina zostáva na zemi. To samostatné zostáva na zemi, stáva sa Kainovým dymom. To tiež je protiklad medzi ženským a mužským. Ženské je to, čo je inšpirované zhora, čo Božstvo bezprostredne prijíma. Pneuma je dobyté počatím. Čo podáva Kain, je ľudská práca na samostatnej ľudskej úrovni. To je protiklad medzi ženským a mužským duchom. Obaja stoja pôvodne proti sebe. Každý človek je nielen fyzicky, ale aj duchovne zároveň muž a žena, je prijímajúcim duchom, dávajúcim sa inšpirovať a zároveň intelektuálnou zložkou, ktorá to inšpirované spracováva a kombinuje. Teraz sa to rozdelilo – stačí, ak budeme v tom ženskom a mužskom naďalej vidieť iba symbol, teraz prešiel inspiračný princíp na tých, ktorí boli na stanovisku Ábelovom, na tých, ktorí zostali pastiermi a kňazmi. Na druhé inspiračný princíp neprešiel, stali sa k svetskému privrátení vedci a umelci a obmedzovali sa čisto na fyzickú úroveň. To by sa nemohlo stať bez toho, aby aj v človeku nenastala zmena. Keď bol človek ešte muž-žena, nebolo by možné spôsobiť rozdelenie na spirituálnu múdrosť a intelektuálnu vedu. Až tým, že človek bol s konečnou platnosťou roztrhnutý v dve pohlavia, až tým, že ľudstvo bolo rozdelené pohlavnou zložkou, bol mozog privedený na stanovisko, že mohol pôsobiť. Mozog sa stal mužským, hlbšia súcnosť sa stala ženstvom. Človek môže produkovať iba vo vnútri svojej fyzickej prirodzenosti. Tu niečo vytvára, totiž potomkov. Avšak duch, pokiaľ je v mozgu, je mužský a na fyzickej úrovni produktívne obmedzený. To nám reprezentatívne predstavujú Kain a Ábel. Tým, že došlo k tomuto rozštiepeniu, nastalo, že v rozmnožovaní ľudského pokolenia nie sú potomkovia iba podobní predkovi ako takému, ale že sa diferencujú. Čím väčší význam má sexuálna zložka, tým viac nastáva diferenciácia. Keby sme mali pred sebou nepohlavné rozmnožovanie, podobali by sa budúce generácie predchádzajúcim generáciám. Nedochádzalo by v časovom slede k rozdielnosti. Rozdielnosť vzniká len tým, že dochádza k zmiešavaniu. A čím bolo toto zmiešavanie umožnené? Tým, že sa to mužské upísalo fyzickej úrovni. Kain sa stal tým, kto rozorával pôdu a menil ju. Táto vonkajšia rozdielnosť generácií by v ľudstve nenastala, keby časť ľudí nezostúpila z vyšších úrovní. Teraz sa niečo votkalo do človeka tým, že si niečo zobral z fyzična. Teraz sa už stáva obrazom toho, čo získal na fyzickej úrovni, a človek to nesie nahor k vyšším úrovniam. To fyzické je Kainovým znamením. Fyzická úroveň, jej pôsobenie na človeka, je mu vtlačená ako Kainovo znamenie.

Teraz je človek úplne spojený so zemou, takže je tu protiklad medzi Kainom a Abelom, protiklad medzi synom Božstva a synom fyzickej úrovne, pričom synovia Ábela-Seta predstavujú synov Božstva, synovia Kainovi synov fyzickej úrovne. Teraz pochopíte, že udalosť Kainova a Ábelova patrí medzi Adama a Seta. Tu vstúpil do človeka nový princíp, princíp dedičnosti, dedičného hriechu, nepodobnosti predošlej generácii. Zostali však ešte synovia Božstva. Nie všetci Ábélovia sú odstránení zo sveta. A teraz vidíme, čo nastalo na zemi tým, že Kain na otázku: „Kde je tvoj brat Ábel?“ odpovedá: „Čo som strážcom svojho brata?“ To by človek predtým nikdy nepovedal. Hovorí to iba rozum, ktorý reaguje na to spirituálne. Teraz zasahuje princíp boja, princíp protikladu do princípu lásky, teraz sa zrodilo sebectvo: „Či som strážcom svojho brata?“ Abélovia, ktorí zostali, boli synmi Božstva, zostali spriaznení s Božstvom. Museli sa však teraz strážiť vojsť do pozemskosti. A tým sa začal princíp, ktorý sa pre toho, kto sa zasvätil Božstvu, stáva princípom askézy. Je hriechom, ak sa spoja s tými, ktorí sa zasvätili zemi. Je hriechom, ak „Synovia Božstva nachádzajú zaľúbenie v ľudských dcérach z pokolenia Kainovho“. Z toho vzišlo pokolenie, o ktorom sa verejné knihy Starého zákona ani nezmieňujú, ale len sa naznačuje: pokolenie, ktoré nie je vnímateľné fyzickým očiam. V okultnej reči sa nazýva rakšiovia a podobá sa asurom Indov. Sú to diabolské bytosti, ktoré tu boli a zvádzajúco pôsobili na ľudí, takže ľudské pokolenie samo upadlo. Toto spojenie synov božských s dcérami ľudí dalo pokolenie, ktoré bolo obzvlášť zvádzajúce pre štvrtú dolnú rasu Atlantovcov, Turáncov, a viedlo k zániku ľudského pokolenia. Niečo sa zachránilo do nového sveta. Potopa je príval, ktorý zničil Atlantídu. Ľudia, vedení rakšmi, postupne zmizli.

Títo rakšiovia skutočne existovali ako zvodcovia človeka. Pôsobili na ľudské vášne až do chvíle, keď sa v Ježišovi z Nazareta inkarnoval Kristus a v ľudskej telesnosti sa princíp Buddhi sám sprítomnil na zemi. Má to kozmický význam, význam, ktorý siaha za pozemskú úroveň. Nie nadarmo vyjadruje to Biblia takto: Kristus vstúpil do predpeklia. Tu už neboli ľudské bytosti, mal čo robiť s duchovnými bytosťami. Bytosti rakšov sa tým dostali do stavu ochromenia a letargie. Boli akoby držané na uzde, takže sa stali nepohyblivými. Mohli sa takými stať len tým, že sa proti nim pôsobí z dvoch strán. To by nebolo možné, keby v Ježišovi z Nazareta neboli zjednotené dve prirodzenosti: na jednej strane bol dávnym čelou, celkom spojeným s fyzickou úrovňou, ktorý tiež mohol na fyzickej úrovni pôsobiť a svojimi silami ich mohol udržiavať v rovnováhe a na druhej strane Kristus sám, rýdza duchovná bytosť. To je kozmický problém, ktorý je základom kresťanstva. Vtedy sa niečo stalo na okultnom poli, je to vyobcovanie nepriateľov ľudstva, doznievajúce v báji o Antikristovi, ktorý bol spútaný, ale opäť sa objaví, ak zase proti nemu nevystúpi pôvodný kresťanský princíp. Celý okultizmus stredoveku sa usiloval o to, aby sa pôsobenie rakšov nezmohlo. Ježiš bol vždy znova a znova inkarnovaný. Jemu pripadá úloha, znovu oživiť princíp mystérií. Za tým väzí boj proti rakšom.