Ďalšie témy

Horúčka
Rakovina
Zápal pľúc
Obrna
Ochorenie žalúdka
Cukrovka, reuma, dna

Cukrovka, reuma, dna

Cukor môže vytvárať kryštály. Keď pozeráte na kandizovaný cukor, tak sa skladá aj z kryštálov, ktoré sú uložené jeden cez druhý. Cukru máme v sebe veľmi veľa. Cukor chce stále kryštalizovať. Čo môžeme robiť, aby nekryštalizoval? Je v nás veľa vody, živej vody: Tá cukor rozpúšťa. Bolo by zle, kedy by voda neustále cukor nerozpúšťala! Tu by sa tvorili také malé kryštáliky, ako kryštáliky kandizovaného cukru, a mali by sme v sebe také malé špicaté kryštáliky, keby sa cukor neustále nerozpúšťal. My ľudia potrebujeme cukor na svoju výživu, ale môžeme ho používať len vtedy, ak ho neustále rozpúšťame. Musíme ho mať, pretože musíme konať to, že ho rozpúšťame! Nežijeme iba z toho, ale patrí k nášmu životu, že cukor rozpúšťame. Teda musíme ho do seba dostávať. Ale ak máme málo sily, aby sme tento cukor rozpustili, potom sa tvoria tieto úplne malé kryštáliky a tie potom odchádzajú s močom. A tu potom prichádza cukrovka. A to je potom vysvetlenie, prečo sa ľudia stávajú diabetikmi: Majú príliš málo sily, aby cukor opäť rozpustili. Oni musia cukor dostávať, ale keď majú príliš málo sily, aby cukor rozpustili, prichádza cukrovka.

Človek musí mať silu cukor rozpúšťať. V tom spočíva jeho život. Ak berieme niečo také do úvahy, tak z toho môžeme tiež poznať, že musíme mať nielen silu rozpúšťať cukor, ale môžeme mať aj silu stále rozpúšťať tieto malé kryštáliky, ktoré sa chcú v nás stále tvoriť ako kryštáliky kremenné - je ich málo, ale chcú sa tvoriť tieto kremenné kryštáliky. Tie sa v nás tvoriť nesmú. Keby sa tvorili už u dieťaťa, potom by dieťa prišlo a povedalo by: „To je strašné, všade ma to pichá! Všade to pichá!“ Lebo čo potom sa tu stalo, keď to dieťa všade pichá? Tu neboli tieto malé kryštáliky kremíka, ktoré vznikli v nervoch, rozpustené. Zostali ležať. Nesmiete si predstavovať, že to sú nejaké obrovské masy. Je ich málo, sú nepatrné, nie je ich tak ľahko nájsť ani mikroskopom. Keď sa v nervovej sústave nahromadili, potom človek všade cíti nepatrné pichanie, ktoré si nevie vysvetliť. Všade ho to pichá. A okrem toho sú vyvolávané malé zápaly tým, že sa to deje. A potom je človek reumatický, alebo má dnu. Dna nie je ničím iným, než že sa usadzujú také malé, drobné kryštáliky. Tieto bolesti, ktoré človek má, pochádzajú z toho.

Z toho vidíte, že musíme mať stále v sebe sily, ktoré musia pôsobiť proti dne, inak by sme ako ľudia dostávali stále dnu. Tú ale dostávať stále nesmieme. Teda musí tu neustále byť niečo v pozadí, že môžeme proti tomu pracovať. Do nás pôsobia z vesmíru sily. Tie vlastne chcú v nás vytvárať nie príliš veľké, ale mikroskopicky úplne drobučké kryštáliky. Keď sem vstupujú tieto sily a tvoria tu tieto kryštáliky, pôsobia aj do nás, takže sme neustále týmito silami prestúpení a musíme vo svojom vnútri vyvíjať sily, ktoré túto vec neustále likvidujú. Musíme stále pracovať proti týmto silám. Do nás vchádzajú tieto sily aj z vesmíru, ale my pôsobíme proti nim – obzvlášť silno v nervoch. V nervoch by vznikali neustále proti nim – substancie, keby sme proti nim nepracovali. Minerálna substancia vznikať musí, napr. existujú deti, ktoré zostávajú hlúpymi a čoskoro umierajú. Keď sa také deti pitvajú, tak sa často zistí, že majú veľmi málo toho, čo sa nazýva mozgovým pieskom. Trochu mozgového piesku musí mať v sebe každý. Tento mozgový piesok musí vznikať a musí byť stále opäť rozpustený. Teraz môže ale tiež zostať príliš veľa piesku ležať, ak máme príliš málo sily, aby sme ho rozpúšťali. To, čo tu vo svojom mozgu neustále robíte, je, že sa v mozgu usadzuje neustále piesok, keď dostávate potraviny do svojej krvi. Tým sa piesok neustále usadzuje. A tento mozgový piesok, ktorý je tu vo vnútri, je vystavený silám vesmíru práve tak, ako to, čo je v prírode vonku, takže sa teda chcú tu vo vnútri neustále tvoriť drobučké kryštáliky. Tie sa ale tvoriť nesmú. Ak nemáme žiadny mozgový piesok, zhlúpneme. Keby sa ale tieto kryštáliky tvorili, upadali by sme stále do mdlôb, pretože by sme akosi dostali akýsi mozgový reumatizmus alebo mozgovú dnu. Lebo v ostatnom tele to robí človeku iba bolesť, keď ale mozog obsahuje v sebe tieto kryštáliky, nemôže človek už nič robiť, padá do mdlôb. Teda mozgový piesok potrebujeme, ale musíme ho neustále rozpúšťať. To je neustály proces, že sa mozgový piesok ukladá, rozpúšťa sa, ukladá sa, rozpúšťa sa. Keď sa ukladá príliš veľa, môže tento piesok tiež preraziť steny tepien mozgu. Potom vystupuje krv von. Potom prichádza mozgová mŕtvica, nie len bezvedomie.

Keď študujeme procesy chorôb, pozeráme sa, čo vlastne človek v sebe má. Lebo v chorobe je v nás tiež všetko to, čo je v človeku zdravom, len príliš silno. Byť chorý neznamená nič iné, než, že niečo vytvárame príliš silno. To sa tiež deje v živote. Keď sa dotkneme rukou tváre malého dieťaťa, a to nežne, slabo, potom je to maznanie, kedy to dieťa hladíme. Môžeme tiež ten istý dotyk rúk urobiť silne, potom to už nie je maznanie, ale je to facka. Tak je to vôbec vo svete. Veci, ktoré môžu byť na jednej strane maznaním, môžu byť na druhej strane fackou. A tak sa stáva v živote tiež to, čo tu v mozgu musí byť, táto jemná práca v mozgovom piesku, stáva sa akousi životnou fackou, keď je príliš silná, keď je teda v nás príliš slabá táto sila, takže nemôžeme rozpúšťať túto minerálnosť, ktorú v sebe máme.