Vedomie v duchovnom svete

Keď jasnozrivá ľudská duša vystúpi z astrálneho do duchovného sveta, prežíva sa v podmienkach, ktoré sú podmienkam zmyslového sveta vzdialené ešte viac ako podmienky sveta astrálneho. Človek si tu s ničím nevie rady, ak má len predstavy, ktoré možno získať v zmyslovom svete. Napriek tomu musí ako ľudská duša v zmyslovom svete zosilniť vnútorný život natoľko, aby zo zmyslového sveta preniesol do sveta duchovného to, čo pobyt v ňom umožní. Ak by si človek takto zosílený duševný život do duchovného sveta nepriniesol, upadol by v ňom do bezvedomia. Ako ľudská duša si človek musí do duchovného sveta priniesť všetko, čo v zmyslovom svete nie je, napriek tomu sa v ňom prejavuje. Musí si v zmyslovom svete dokázať vytvárať predstavy, ku ktorým tento síce podnecuje, ktoré však veciam a dejom zmyslového sveta bezprostredně nezodpovedajú. Všetko, čo určitá vec v zmyslovom svete zobrazuje, je v duchovnom svete bezvýznamné. To, čo možno vnímať zmyslami, na čo sa dajú použiť pojmy uplatniteľné v zmyslovom svete, v duchovnom svete nie je. Pri vstupe do duchovného sveta musí človek nechať za sebou všetko, na čo sa dajú použiť zmyslové predstavy. Avšak predstavy, ktoré si človek v zmyslovom svete vytvoril tak, že žiadne zmyslové veci im nezodpovedajú, sú v duši prítomné aj vtedy, ak vstúpi do duchovného sveta. Medzi týmito predstavami môžu byť prirodzene také, ktoré sú utvorené mylne. Ak sa pri vstupe do duchovného sveta takéto predstavy nachádzajú vo vedomí, pôsobia tak, že duši vtláčajú nutkanie vrátiť sa do zmyslového alebo astrálneho sveta, aby tu na miesto mylných predstáv boli dosadené predstavy správne. Avšak tomu, čo duša vnáša do duchovného sveta v podobe správnych predstáv, prichádza v duchovnom] svete v ústrety niečo spriazneného, duša v duchovnom svete cíti, že sú tu bytosti, ktoré sú celým svojím vnútorným bytím také, aké sú v nej samej len myšlienky. Tieto bytosti majú telo, ktoré môžeme nazývať telom myšlienkovým. V tomto myšlienkovom tele sa tieto bytosti prežívajú ako svojbytné, tak ako sa človek prežíva ako svojbytný v zmyslovom svete.

Z predstáv, ktoré si človek osvojuje, sú predovšetkým isté citovo presýtené myšlienky oprávnené zosilniť duševný život natoľko, že môže získať dojem o bytostiach duchovného sveta. Ak je cit oddanosti, ktorý musí byť pre schopnosť premeny vyvinutý v astrálnom svete, zostrený natoľko, že v tejto oddanosti je cudzia bytosť, v ktorej sa človek premieňa, pociťovaná nielen ako sympatická či antipatická, ale tak, že svojou osobitosťou môže ožiť v oddávajúcej sa duši, potom sa dostavuje schopnosť vnímania duchovného sveta. K duši sa potom do istej miery prihovára jedna duchovná bytosť jedným, iná zase iným spôsobom. A nastáva duchovný styk, spočívajúci v myšlienkovej reči. Človek prežíva myšlienky, vie však, že v myšlienkach prežíva bytosti. Žiť v bytostiach, ktoré sa v myšlienkach nielen vyjadrujú, ale ktoré sú v myšlienkach prítomné svojím vlastným bytím, znamená žiť dušou v duchovnom svete.