Piata oblasť

Piata, šiesta a siedma oblasť sa líšia podstatne od predchádzajúcich, lebo bytosti, ktoré v nich pôsobia, dodávajú pravzorom spodných oblastí popudy k ich činnosti. V nich by sme našli tvorivé sily pravzorov samotných. Kto je schopný vystúpiť do týchto oblastí, zoznamuje sa so zámermi, ktoré sú základom nášho sveta. Pravzory tu majú ešte charakter živých zárodkov, pripravených prijať najrôznejšie podoby myšlienkových bytostí. Keď sú tieto zárodky vedené do dolných oblastí ukazujú sa v najrôzmanitejších podobách.

Idey, ktorými sa ľudský duch uplatňuje tvorivo vo fyzickom svete, sú odleskom, tieňom týchto zárodočných myšlienkových bytostí vyššieho duchovného sveta. Pozorovateľ s duchovným sluchom, ktorý by vystúpil zo spodných oblastí do týchto horných, zistí, ako sa tu znenie premieňa v duchovnú reč. Začne vnímať duchovné slovo, ktorými veci a bytosti svoju podstatu už pre neho nedávajú najavo iba hudbou, ale vyjadrujú ju slovami. Oznamujú mu svoje večné mená.

Je treba si predstaviť, že tieto zárodočné myšlienkové bytosti sú zloženej povahy. Zo živlu myšlienkového sveta je utvorená iba akási ich schránka. A tá v sebe uzatvára vlastné životné jadro. Tým sme dopeli na hranicu troch svetov, lebo toto jadro pochádza zo svetov ešte vyšších.

V tejto oblasti vychádza najavo čím je človek sám ako duch v ríši duchov. Čím je tu, to je on sám. V tejto oblasti sa môže vyššie ja človeka voľne vyžívať na všetky strany. A toto ja je tým, čo sa v každom vtelení prejavuje znovu ako jedno a to isté. Toto ja si prináša schopnosti, ktoré sa vytvorili v spodných oblastiach duchovnej ríše. Prenáša plody predchádzajúcich pozemských životov do nasledujúcich. Je to nositeľ výsledkov predchádzajúcich vtelení. Duchovné ja sa tu cíti ako článok božského svetového poriadku. Tu je jeho pravý domov. Obmedzenia a zákony pozemského života sa ho nedotýkajú v jeho najvnútornejšej bytosti. Silu k všetkému, čo koná, čerpá z duchovného sveta. Ale duchovný svet je jednotou. Ten, kto v ňom žije, vie, ako sa z večnosti vytvárala minulosť, a môže si zo sveta večnosti určovať smer pre budúcnosť. Keď človek dosiahol tento stupeň, dáva si sám ciele, ktoré by mal uskutočniť v budúcom vtelení. Pôsobí z ríše duchov určujúcim vplyvom na svoju budúcnosť, aby prebiehala v zmysle pravdy a duchovných cieľov. V medziobdobí medzi dvomi vteleniami prebýva v prítomnosti vznešených bytostí, pred ktorých pohľadom je nezastreto rozprestretá božská múdrosť. Lebo vystúpil hore až na stupeň, na ktorom ju môže chápať.