Zasvätenie rímskych cisárov

Jedným z tých rímskych cisárov, ktorí boli čo najdôkladnejšie zasvätení do tajomstva mystérií, bol Caligula a neskôr Nero. A patrí práve k tajomstvám historického vývoja, že Caligula a Nero boli zasvätení tak, že si vynútili, aby sa im dostalo poznanie o tajomstvách mystérií. Caligulovi sa dostalo návodu, ako správne žiť po spôsobe starých mystérií v duchovných súvislostiach. Caligula preto dokázal svoje vedomie, v čase medzi zaspaním a prebudením, organizovať tak, že sa v ňom mohol stýkať v duchovnom svete so všetkým tým, čo staré mystériá poznali ako mesačné božstvá. Dokázal za svojho nočného vedomia sa rozprávať s mesačnými duchmi. V dôsledku toho, že človek vie, kde sa nachádza jeho individualita v čase medzi zaspaním a prebudením, je upozornený aj na to, ako táto individualita nie je vtelená len tu ako prírodná bytosť, ale že má tiež vzťah k svetu duchovnému, ku všetkému tomu, čo žije v duchovných hierarchiách.

Caligulovi sa však nedostávalo požadovanej výchovy. Ako to bolo s Caligulovým úsudkom? Pri luciferskom pokušení Evy v raji bolo k slovám: "Vaše zmysly sa otvoria a budete ako bohovia," pripojené: "Budete rozlišovať dobré a zlé." Ale toto rozlišovanie dobrého a zlého bolo ľudstvu vštiepené duchom, ktorý bol schopný žiť vo vývoji len do určitej doby. Táto doba minula, keď Ján Krstiteľ vystúpil prvýkrát sa slovami: "Kráľovstvo nebeské sa priblížilo." Myl by byť dovetok: "A kráľovstvo Luciferovo pominulo!" Že táto ríša minula, to vidíme práve v Caligulovom úsudku. Keď sa raz za jeho vlády stal justičný omyl, keď namiesto vinného bol na smrť odsúdený človek nevinný a bol popravený, tak Caligula povedal: "To nevadí, pretože nevinný bol práve tak vinný ako vinník!" Z toho vidíte, že rozlišovanie už prestalo. Rozlišovanie dobra a zla nesiahalo už ani do doby, o ktorej hovoríme.

Podobným zasvätencom bol tiež Nero. Čo vedel Ján Krstiteľ, to vedel tiež Nero. V tomto ohľade sa líšil Nero od Caligulu. Na podklade svojho zasvätenia do mystérií Nero vedel, ako zvláštne je to s človekom, že pravdy dávnych mystérií vo svojich pravých impulzoch dozneli, že stratili svoju silu, že je preto možné udržať ich pri platnosti len vonkajšou mocou. Nero vedel, že kráľovstvo dávneho sveta pominulo, že je to mohutný predel vo vývoji Zeme. Lenže Nero mal aj svoje diabolské vedomie, mal v sebe všetky čertoviny, ktoré nehodný zasvätenec môže mať. Vedel, že prichádza úplne nový poriadok, ale radosť z toho nemal. Nehodilo sa mu to. Preto je charakteristický jeho výrok, že by sa na ničom tak rád nepodieľal, ako na zániku sveta: "Keby svet vzplanul ohňom, spôsobilo by mi to neobyčajné potešenie." Jeho osobitný druh šialenstva spočíval v túžbe vidieť zanikať svet v plameňoch. A v tom je treba hľadať pôvod toho, o čom možno historicky pochybovať, čo však je predsa pravdou, že dal zapáliť Rím. Vo svojom šialenstve si predstavoval, že sa tento požiar rozšíri tak ďaleko, že sa bude môcť od neho zapáliť celý svet.