Zákony ušľachtilej krásy a večnej pravdy

A o čo sa pútnik za poznaním musí snažiť pre svoje myslenie, o to musí usilovať i pre svoje jednanie. Vo svojom jednaní musí byť schopný sa riadiť zákonmi ušľachtilej krásy a večnej pravdy, bez rušivých vplyvov svojej osobnosti. Musí byť schopný jednať tak, že mu tieto zákony určujú smer. Keď začne robiť niečo, o čom poznal, že to je správne, a keď nebude táto činnosť uspokojovať jeho osobné cítenie, nesmie to byť dôvodom, aby opustil nastúpenú cestu. Ale nesmie sa tiež tejto cesty držať len preto, že mu pôsobí potešenie, keď zistí, že nie je v súlade so zákonmi večnej krásy a pravdy.

V bežnom živote ľudia konajú to, čo ich osobne uspokojuje, čo im prináša úžitok. Neuskutočňujú pravdu, ktorá je predznačená v zákonoch duchovného sveta, uskutočňujú požiadavky svojej ľubovôle. V zmysle duchovného sveta človek pôsobí až vtedy, keď sa riadi iba jeho zákonmi. Z činov podmienených iba z osobnosti nevyplývajú sily, ktoré by mohli byť základom duchovného poznania. Ten, kto hľadá poznanie, sa nesmie uspokojiť s otázkou: čo mi prospeje, čo mi dopomôže k úspechu, ale musí byť tiež schopný sa pýtať: o čom som poznal, že je to dobré? Zriecť sa pre vlastnú osobnosť plodov jednania, všetkej ľubovôle, to sú vážne zákony, ktoré si musí stále pripomínať. Bude potom putovať po cestách duchovného sveta, celá jeho bytosť sa prestúpi týmito zákonmi. Žiadny nátlak zmyslového sveta nebude mať nad ním moc. Jeho preduchovnelé ja sa pozdvihne nad jeho zmyslovú schránku.

Nie je namieste namietnuť: Čo sú mi platné všetky predsavzatia, že sa budem riadiť len a len zákonmi pravdy, keď sa o tejto pravde mýlim? Záleží na snahe, na zmýšľaní. Aj ten, kto sa mýli, má v úsilí o pravdu silu, ktorá ho odvedie z nesprávnej dráhy. Keď sa mýli, tu ho táto sila uchopí a zavedie ho na cestu k pravde. Už sama námietka: možno sa mýlim, je rušivou nevierou. Ukazuje, že človek nemá dôveru v silu pravdy. Záleží na tom, aby sa neopovažoval dávať si ciele zo svojho sebecky obmedzeného hľadiska, ale aby sa v duši nesebecky otvoril, aby mu duch mohol určiť smer. Sama pravda sa musí v človeku stať vládkyňou, musí prestúpiť celú jeho bytosť, učiniť ho obrazom večných zákonov ríše ducha. Človek sa nimi musí naplniť, aby im mohol dať prúdiť von do života. Ako svoje myslenie, tak musí človek na ceste za vyšším poznaním byť schopný mať pod prísnou kontrolou i svoju vôľu. Tak sa stane vo všetkej skromnosti - bez toho, aby mal právo na domýšľavosť - poslom sveta pravdy a krásy. A tým, že sa ním stane, dosiahne toho, že bude účastníkom duchovného sveta. Lebo človek nedosiahne života v duchu obyčajným nazeraním, ale ho musí dosiahnuť tým, že ho začne prežívať.