Nový vzťah k slasti a bolesti

Keď človek neodpovedá na každú slasť a bolesť, sympatiu a antipatiu sebecky, stáva sa nezávislým na meniacich sa dojmoch vonkajšieho sveta. Slasť, ktorú prežívame voči určitej veci, nás činí na nej závislými. V zážitku tej veci strácame sami seba. Človek, ktorý sa stráca v slastiach a bolestiach, nemôže kráčať po ceste duchovného poznania. Je treba, aby prijímal slasť i bolesť s vnútornou vyrovnanosťou. Potom sa v nich prestane strácať a začne im rozumieť. Slasť treba používať len k tomu, aby som jej prostredníctvom dospel k porozumeniu pre vec, ktorá mi ju pôsobí. Nemá mi záležať na tom, že mi tá vec spôsobuje slasť, ale dozvedieť sa niečo o podstate onej veci, dospieť k tomu, aby mi veci oznamovali čo sú zač podľa svojej podstaty. Slasť by mi mala byť iba zvesťou o tom, že v tej veci je obsiahnutá vlastnosť, ktorá môže pôsobiť slasť. S touto vlastnosťou by som sa mal zoznámiť.

Keď zostanem len pri zážitku slasti, keď pripustím, že ma celo pohltí, budem to iba ja sám, kto sa takto vyžíva. Ak bude slasť pre mňa príležitosťou prežiť určitú vlastnosť veci, tak obohatím týmto zážitkom svoje vnútro. Tomu, kto báda, musia slasť a bolesť byť príležitosťou, aby sa od veci niečomi priučil. Bádateľ sa tým neotupuje proti slasti a bolesti, ale pozdvihuje sa nad ne, aby mu zjavovali povahu vecí. Ten, kto sa vyvíja týmto smerom, bude poznávať stále viac, akými učiteľmi sú slasť a bolesť. Bude cítiť a súcitiť s každou bytosťou a tým prijímať zjavenie jej vnútra.

Bádateľ si nikdy nepovie iba: Ó ako trpím, ako sa radujem, ale vždy: Ako prehovára utrpenie, ako prehovára radosť. Tým sa v človeku začne vyvíjať nový prístup k veciam. Skôr človek nechával nasledovať po určitom dojme určitý čin iba preto, že ho tie dojmy tešili alebo v ňom budili neľúbosť. Keď človek zachádza so zaľúbením a neľúbosťou tak, že sa mu stávajú priechodnými orgánmi, teda mu budujú v duši skutočné orgány, ktorými môže vnímať duševný svet. Slasť a boloesť sa postupne stávajú duševnými očami, keď prestanú mať význam iba samy o sebe a začnú svojej vlastnej duši zjavovať cudziu dušu. Uvedené vlastnosti umožňujú poznávajúcemu, aby bez rušivých vplyvov svojho individuálneho založenia mohol nechať na seba pôsobiť podstatné vlastnosti toho, čo sa vyskytuje v jeho okolí.

Veľká slasť ho už nebude podnecovať iba k radosti, ale bude môcť mu byť zvestovateľom istých vlastností sveta, ktoré mu predtým unikali. Neporuší jeho kľud, a díky kľudu sa mu budú môcť zjavovať znaky bytostí, ktoré mu prinášajú slasť. Bolesť ho už nebude iba plniť zármutkom, ale bude mu môcť tiež povedať, aké vlastnosti má bytosť, ktorá mu pôsobí bolesť. Čím menej sa slasť i bolesť budú vyčerpávať vlnami, ktorými by rozbúrili vnútorný život poznávajúceho, tým viac sa budú pretvárať v zrakové ústrojenstvo pre duchovný svet. Dokiaľ človek žije v slasti a strasti, dovtedy nimi nepoznáva. Je nesprávne si myslieť, že poznávajúci sa stane človekom neprežívajúcim radosť a utrpenie. Tie v ňom budú stále, ale keď bude bádať v duchovnom svete, budú mať premenenú podobu: stanú sa z nich "oči a uši".

Pokiaľ žijeme so svetom len osobne, dovtedy nám veci tiež odhaľujú iba to, čo ich spája s našou osobnosťou. Ale to je ich pominuteľná stránka. Keď sa stiahneme sami späť zo svojej vlastnej pominuteľnej zložky a začneme so svojím ja žiť v tom, čo v nás trvá, potom sa pominuteľné časti našej bytosti stanú prostredníkmi, a čo sa im odhalí, bude niečo nepominuteľné, večné vo veciach. Je treba, aby sa u poznávajúceho mohol vytvoriť tento vzťah jeho vlastnej večnej zložky k večnej podstate vecí.