Vnímanie jasnozrivého človeka

Vnemy, ktoré má, sa spočiatku obmedzujú na dobu, v ktorej jeho fyzické telo spí. Neustálym cvičením sa však dostane tak ďaleko, že bude duchovne zrieť v každom dennom okamihu, akonáhle len bude chcieť vyradiť fyzické zmysly, a bez toho, aby opustil svoje telo. Dá sa ihneď pozorovať veľký rozdiel, keď sa očami jasnozrivého človeka pozeráme napríklad na kyticu ruží. Potom už nemôžeme hovoriť: Kytica ruží je predo mnou, ja som tu a ona je tam - ako to môžeme povedať v normálnom stave denného bdenia. V duchovnom svete stráca priestorový rozdiel, tu i tam, svoj zmysel, a my svojím vedomím už nie sme pred kyticou ruží, ale vo vnútri nej. Duchovné vedomie sa cíti v duchovnom svete v bytosti, v skutočnosti, jasnozrivý človek sa rozlieva do objektu, ktorý vníma. Jeho vnútorná bytosť akosi preniká hlavu svojho fyzického tela a je za jedno so všetkým, čo vidí v duchovnom svete okolo seba.

Čo je to, čo sa tu v noci rozlieva do okolitého sveta a čo sa cez deň cíti pripútané do fyzického tela? Je to to, čo nazývame ja, o ktorom hovorí človek v normálnom dennom vedomí: Žije v mojom tele. Jasnozrivé vedomie si uvedomuje toto ja rozliate do celého vonkajšieho sveta, ktorý môže dosiahnuť. Môžeme sa spýtať: Kdeže je? Na to je len jediná odpoveď: Ja jasnozrivého človeka je v podstate všade tam, kde vníma.

Táto cesta do duchovného sveta je tá istá, ktorou prechádza každý nejasnozrivý pri zaspaní, lenže pri tom upadne do bezvedomia. Tak každý z nás žije striedavo bdelo vtesnaný do fyzického tela mikrokozmu, a v spánku rozšírený do nesmiernej veľkosti a spojený s veľkým svetom okolo seba, s makrokozmom. Môžeme sa opýtať prečo človek upadá v spánku do bezvedomia? Má to svoj dôvod v tom, že dnešný človek nie je ešte zrelý a jeho ja by vedome neznieslo vprúdenie do vesmíru. Môžeme si ten pochod do istej miery ujasniť na obraznej predstave: Predstavme si veľkú vodnú nádrž, do ktorej sme upustili malú kvapku farebnej tekutiny. Vidíme, ako sa tá kvapka rozpúšťa vo vode, ktorá ju obklopuje, a ako sa stáva čoraz neviditeľnejšou, čím ďalej sa rozširuje. Niečo podobné prežije človek vo svojom ja, ktoré sa má rozšíriť ako kvapka do celého duchovného sveta. Dnešný človek by nezniesol vedome sa tak rozpustiť, a preto musí toto prijatie do svojej duchovnej vlasti zaplatiť bezvedomím.

Čo by sa s človekom stalo, keby sa rozšíril do duchovného sveţa bez okultnej prípravy za plného vedomia? To si môžeme najlepšie živo predstaviť, keď si myslíme ja vyzbrojené len takou silou, koľko je jej nutnej k obmedzenému vnímaniu na fyzickej úrovni. Keď sa rozširuje za telesné hranice, stráca na sile, ako kvapka na konzistencii, a jeho vnemy by bledli stále viac, čím viac by sa rozťahoval, až by mal konečne hrozný pocit, že sa vznáša v najhlbšej temnote nad bezodnou priepasťou. Ja si treba myslieť ako cítiacu bytosť a môžeme si preto urobiť slabú predstavu o dojme, že sme stratení v ničom. Preto tiež patrí k najdôležitejším prípravám pre toho, kto chce preniknúť k jasnozrivému vedomiu, že si osvojí nebojácnosť, a patrí ku školeniu duchovného bádateľa, že sa mu privodí veľa príležitostí, ktorými môže vyskúšať svoju duševnú rovnováhu a stálosť.

K porozumeniu svetových dejov nestačí, ak vplyvom nejakých cvičení sú duchovné oko, duchovné ucho voči duchovnému svetu otvorené. Tým sa dosiahne len toho, že človek vidí, čo tu je, že môže vnímať bytosti a že vie: sú tu duchovné bytosti duševného sveta alebo duchovnej oblasti. Je však tiež potrebné spoznať, ktorého druhu tieto bytosti sú. Človek sa môže stretnúť s nejakou bytosťou duševného alebo duchovného sveta, ale nevie potom ešte, či táto bytosť je v pokračujúcom vývoji, alebo či patrí k triede mocností, ktoré zostali pozadu. Či teda taká bytosť vývoj posúva dopredu, alebo vývoj brzdí. Ľudia, ktorí si osvoja jasnovidné schopnosti, ale neosvoja si zároveň plné porozumenie pre charakterizované vývojové podmienky ľudstva, nemôžu v základe vzaté nikdy vedieť, akého druhu je bytosť, s ktorou sa stretávajú. Samotné jasnovidectvo musí byt doplnené jasným posúdením toho, čo sa v nadzmyslové svete zrie. Toho je v najvyššej miere potrebné práve pre našu dobu. Na to nebolo potrebné brať rovnakou mierou zreteľ v skorších dobách.

Ak ideme naspäť do veľmi starých kultúr ľudstva, nachádzame iné pomery. Ak bol v starom Egypte niekto jasnovidný a stretol sa s nejakou bytosťou nadzmyslového sveta, potom mala táto bytosť takmer na čele napísané, čím je. Jasnovidný človek si ju nemohol vykladať nesprávne. Oproti tomu je v prítomnej dobe možnosť nedorozumenia veľmi veľká. Zatiaľ čo staré ľudstvo stálo ešte ríši duchovných hierarchií blízko a mohlo vidieť, s ktorými bytosťami sa stretáva, je možnosť omylu dnes veľmi veľká. Preto by sa pri všetkom ezoternom školení malo prihliadať k tomu, aby k schopnosti jasnovidectva bolo získané ešte zasvätenie. Človeka, ktorý dokáže nazerať do duchovného sveta, nazývame jasnovidcom. Ale nestačí byť len jasnovidcom. Takýto mohol by zrieť, nie však rozlišovať. Ten, kto si vydobyl schopnosti rozlišovať bytosti a deje vyšších svetov, nazýva sa zasvätencom. Zasvätení prinášajú možnosť rozlišovať medzi rôznymi druhmi bytostí. Môže teda niekto byť jasnovidcom pre duchovné svety, ale nemusí byť zasvätencom. Človek musí v tej miere, do akej nadobúda jasnovidectve, byť schopný rozlišovať medzi osobitnými druhmi nadzmyslových bytostí a dejov.

Táto úloha vytvoriť rovnováhu medzi jasnovidectvom a zasvätením pribudla v novšej dobe mocnostiam vedúcim ľudstvo. Vodcovia duchovného školenia museli nutne začiatkom novšej doby na to brať ohľad. Preto ezoterický duchovný smer, ktorý je primeraný prítomnej dobe, robí si teda zásadu objednávať si vždy správny pomer medzi jasnozeením a zasvätením. Bolo to nutné v čase, keď ľudstvo prežívalo krízu, pokiaľ išlo o jeho vyššie poznanie. Touto dobou je 13 st. Asi okolo roku 1250 máme vek, kedy sa ľudia cítili najviac odrezaní od duchovného sveta. Jasnovidnému spätnému pohľadu sa tento vek javí tak, že najviac vynikajúci duchovia, ktorí sa usilovali o isté vyššie poznanie, mohli si vtedy povedať: Čo môže nájsť náš rozum, náš intelekt, čo môže nájsť naše duchovné poznanie, je obmedzené na svet, ktorý nás obklopuje ako svet fyzický. Nemôžeme svojim ľudským bádaním a svojou schopnosťou poznania dosiahnuť duchovného sveta. Vieme o ňom len tým, že o ňom do seba prijímame správy, ktoré nám zanechali ľudia zo skoršej doby. Bola to vtedy doba zatemnenia bezprostredného výhľadu do vyšších svetov.

Približne rok 1250 je doba, kedy ľudia museli dôjsť k položeniu hraníc medzi tým, čomu treba veriť podľa dojmu, ktorý vyvolávajú prevzaté tradície, a tým, čo musí byť poznané. To druhé zostalo obmedzené na fyzický svet. A potom prišla doba, kedy čoraz viac a viac nastávala možnosť získať opäť výhľad do duchovného sveta. Ale toto nové jasnovidectvo je iného druhu ako staré, ktoré v podstate dohaslo práve rokom 1250. Pre nový spôsob jasnovidectva musel západný ezoterizmus prísne vytýčiť zásadu, že duchovné uši a duchovné oči musia byť vedené zasvätením. Keď sa priblížil rok 1250, začal nový spôsob vedenia k nadzmyslovým svetom. Toto vedenie bolo pripravované duchmi, ktorí vtedy stáli za vonkajšími dejinnými udalosťami, a už stáročia pred tým urobili prípravy na to, čo bolo vplyvom podmienok daných rokom 1250 potrebné pre ezoterné školenie. O nich nevedia vonkajšie dejiny nič. Predsa však sa objavilo to, čo robili, vo všetkej kultúre, ktorá sa na západe vyvíjala od 13. storočia.

Význam roku 1250 pre duchovný vývoj ľudstva ukáže sa najmä vtedy, ak vezmeme do úvahy výsledok jasnovidného bádania, daný nasledujúcou skutočnosťou. Dokonca aj také individuality, ktoré v predchádzajúcich inkarnáciách dosiahli vysokého vývojového stupňa, a ktoré okolo roku 1250 boli opäť inkarnovaní, museli prežívať po istú dobu úplné zakalenie svojho bezprostredného výhľadu do duchovného sveta. Aj úplne osvietení jednotlivci boli ako odrezaní od duchovného sveta a mohli o ňom niečo vedieť len zo spomienky na predchádzajúce vtelenia. Tak vidíme, ako počnúc touto dobou bolo potrebné, aby v duchovnom konaní ľudstva sa objavil nový prvok. To bol prvok pravej modernej ezoteriky. Až ním možno v pravom zmysle porozumieť, ako do vedenia ľudstva a tiež jednotlivého človeka môže pre všetku činnosť zasahovať to, čo nazývame Kristovým podnetom.

Doba od mystéria na Golgote až do zasiahnutia modernej ezoteriky je prvou dobou spracovania Kristovho princípu v ľudských dušiach. Ľudia prijímali v tejto dobe Krista pre vyššie duchovné sily akosi nevedome, takže neskôr, keď boli nútení prijímať ho vedome, robili všemožné chyby, a v porozumení Kristovi sa dostali do labyrintu. Je možné sledovať, ako sa v prvej dobe kresťanstva Kristov princíp vžil do podradnejších duševných síl. Potom prišla nová doba, v ktorej ľudia prítomnej doby ešte stoja. Ba, sú po istej stránke ešte len na začiatku porozumeniu Kristovmu princípu pre vyššie duchovné schopnosti. Tak môže byť moderná ezoterika chápaná ako pozdvihnutie Kristovho podnetu k hybnému prvku vo vedení tých duší, ktoré sa v súhlase s vývojovými podmienkami novšej doby chcú prebojovať k poznaniu vyšších svetov.