Nová úloha sympatie a antipatie

Kto sa voči každej veci a udalosti sveta oddáva slasti a bolesti, ktorú v ňom vyvolávajú, preceňuje sám seba. Pretože svojou slasťou a bolesťou sa nedozvedá nič o veciach, iba niečo o sebe samom. Keď cítim k niekomu sympatiu, cítim iba svoj vzťah k nemu. Keď pripustím, aby môj úsudok, moje chovanie záviseli iba na tomto pocite zaľúbenia, sympatie, staviam do popredia svoj osobný svojráz, vnucujem ho svetu. Chcem sa vradiť do sveta taký, aký som, ale nechcem prijať svet nepredpojato a umožniť mu, aby sa prejavoval v zmysle síl, ktoré v ňom pôsobia. Inými slovami: som tolerantný len voči tomu, čo odpovedá môjmu osobnému svojrázu. Proti všetkému ostatnému vysielam odpudivú silu.

Pokiaľ je človek v zajatí zmyslového sveta, pôsobí obzvlášť odpudivo proti všetkým vplyvom, ktoré nie sú zmyslové. Kto sa vydal na cestu učenia, musí v sebe vyvíjať tú vlastnosť, že sa bude chovať voči veciam a ľuďom tak, ako to odpovedá ich osobitému svojrázu, že nechá čokoľvek, s čím sa stretne, uplatniť sa v jeho vlastnej hodnote, v jeho vlastnom význame. To neznamená, že má človek sympatiu a antipatiu otupiť. Naopak, čím viac v sebe vypestuje schopnosť, že už nenechá na každú sympatiu a antipatiu hneď nasledovať úsudok alebo jednanie, tým jemnejšiu vnímavosť v sebe vypestuje.

Skryté vlastnosti má i niečo na prvý pohľad najnesympatickejšie, vyjaví ich, keď sa prestane človek riadiť svojimi navyknutými osobnými pocitmi. Kto dokázal na sebe v tomto smere pracovať, pociťuje potom do všetkých strán jemnejšie ako druhí, pretože sa nedá zvádzať sebou samým k necitlivosti. Každý sklon, ktorým sa slepo riadime, nás otupuje, aby sme veci vo svojom okolí nemohli vidieť v správnom svetle. Keď sa riadime takýmto sklonom, je to, ako by sme sa násilne predierali svojím okolím, miesto toho aby sme sa tomuto okoliu vystavili a cítili jeho hodnotu.