Tri úskalia: sebectvo, zvyky a starosti

V bežnom živote robí človek tiež úkony, ktoré zostávajú pre jeho ducha nevedomé. Zavrie napríklad oko, keď sa ho dotkne mucha. Keby mal tento pochod zatvorenia oka najprv premyslieť, príliš dobre by to nedopadlo. Tejto a mnohým iným činnostiam sa naučil na základe nespočetných omylov. Aj tie najvznešenejšie bytosti tak svoju vznešenosť získali na základe toho, že boli na všetkých stupňoch svojho vývoja vystavené omylom a až pomaly dosahovali svojich schopností, takže omyly už neboli možné, pretože to, čomu sa naučili, sa stalo automatickým. Tak sa aj my máme naučiť vykonávať automaticky všeličo z toho, na čo ešte musíme vynakladať veľa myšlienkovej sily.

Keď sa naše bežné ja pozdvihne a zrodí sa vyššie Ja, musíme sa postarať o to, aby naše myslenie súčasne prebiehalo natoľko logicky a zákonite, že nebude dochádzať k omylom, inak nastane okamih, kedy vyššie Ja ponechá nižšie myslenie samo sebe, čím dôjde k veľkému zmätku v nižšej prirodzenosti.

Niekto sa môže domnievať, že myslenie je niečo podradného, ​​niečo, k čomu sa nemusí namáhať. Práve na myslení ale záleží zo všetkého najviac. Tri podstatné veci musí mať človek na pamäti, ak chce duchovne pokročiť, a to: sebectvo, sklon podliehať obľúbeným zvykom a starosti. Cvičenia, ktoré dáva antroposofia, sú prostriedky umožňujúce dospieť k bezchybnému logickému mysleniu, takže myšlienky sa potom samy od seba logicky odvíjajú a nevznikajú omyly. To je síce vznešený ideál, ktorého ešte dlho nedosiahneme, máme však o neho zo všetkých síl usilovať. Toto je správna príprava pre astrálne telo. Keď sa myslenie odvíja logicky, nemôžu sa už vzdúvať žiadosti a telo pracuje automaticky.

Čo sa týka toho druhého: Rodíme sa s určitými sklonmi, ktoré sa počas života menia vo zvyky. To, čo sa v predchádzajúcom živote k týmto zvykom hodilo, sa teraz stáva prekážkou vo vývoji. Človek by sa mal preto neustále zodpovedať z každého zvyku a každého konania, ktoré vzniká na jeho základe. Neúprosne by sa mal púšťať do sklonov k určitým zvykom a zbavovať sa ich, pretože tieto zvyky väzia v éterickom tele a bránia mu vo vývoji.

Starosti vytvárajú tlak na fyzické telo. Do určitej miery musí každý človek niesť starosť o to, čo je pre neho nevyhnutné, avšak mimo túto hranicu sú starosti veľkým zlom, pretože znemožňujú myslenie, keď vysušujú mozog, ktorý potom v ďalšom živote nie je schopný prijímať nové myšlienky. Ustarostené myšlienky do neho vrývajú ryhy, ktoré spôsobujú, že človek musí tieto myšlienky premýšľať znova a znova. Fyzické telo sa mu tak stáva brzdou v pokroku. Rysy v tvári odrážajú tieto ryhy. Starosti sa v nás vynárajú preto , že sme do seba vpustili ducha mamonu. A tento duch do nás prenikol tak hlboko, že naši vodcovia urobili opatrenia, aby naše starosti vzali čiastočne na seba a uľavili nám tak od nich. Existuje istá astrálna substancialita, v ktorej žijú starosti, a sú vysoko vyvinuté individuality, ktoré túto substanciu ľudských starostí berú na seba. To sú Sótérovia. Najväčším Sótérom, najväčším človekom starosti bol Kristus, ktorý je uznávaný ako muž plný bolesti, Spasiteľ, na ktorého môžeme naložiť svoje starosti. Kto toto vie a chce žiť v Kristovi, ten sa môže zbaviť svojich starostí a posilniť a uzdraviť svoje fyzické telo, aby sa uzdravila aj jeho duša.