Spiritualizácia jedenia a pitia

Človek je a pije. To je niečo, čo sa denne robí na základe pudu, inštinktu, a trvá to veľmi dlho, než ten, kto prežíva duchovný vývoj, zahrnie aj tieto veci do duchovného života. Práve všedné veci sa dajú do duchovného života zahrnúť najťažšie, lebo úkony jedla a pitia sme zahrnuli až vtedy, keď dokážeme sledovať, prečo sme ich tam zahrnuli. Aby sme slúžili celému svetovému vývoju, musíme prijímať fyzické látky v rytmickom slede, a vedieť aký vzťah majú fyzické látky k duchovnému životu, ako výmena látok je nielen niečo fyzické, ale svojím rytmom má aj niečo duchovného.

Existuje cesta, ako tieto veci, vyžadované nielen vonkajšou hmotnou nutnosťou, postupne spiritualizovať; lebo je tu možnosť, pozerať sa na tieto veci tak, že si povieme: Jeme ten či onen plod, a skrze svoje spirituálne poznatky môžeme si utvoriť predstavu, ako sa - povedzme - jablko alebo nejaký iný plod chová k celku univerza. To však trvá dlho. Potom si navykneme, že úkonu jedla nedávame byť iba hmotnou skutočnosťou, ale navykneme si prihliadať na to, aký vzťah napr. má duch k dozrievaniu nejakého plodu v lúčoch Slnka. Zduchovňujeme teda aj najhmotnejšie, všedné pochody a získavame možnosť aj sem prenikať svojimi myšlienkami. Je to ale ďaleká cesta, a iba málo ľudí v našej dobe dokáže dôsledne premietať o úkone jedla.