S čím súvisí vzostup do vyšších svetov

Človek má duševné sily rôzneho druhu, a na ich vytvorení, teda myslenia samo o sebe, cítenía samo o sebe a chcenia samo o sebe závisí na jednej strane vzostup, a na druhej strane človek metódami cvičení uvádza tieto tri duševné sily do správneho vzájomného vzťahu. Chcenie, cítenie a myslenie musia byť uvedené pri vývoji k poznaniu vždy v presne správnej miere. Pre určitý cieľ musí napríklad chcenie ustúpiť, cítenie naproti tomu silnejšie vyniknúť, pre iný cieľ musí myslenie ustúpiť a opäť pre iný cieľ cítenie. Všetky tieto duševné sily musia byť formované okultnými cvičeniami v správnom pomere. S utváraním myslenia, cítenia a chcenia súvisí vzostup do vyšších svetov.

Predovšetkým sa jedná o očistu, prečistenie myslenia. To je nutné, aby myslenie nebolo závislé na vonkajšom zmyslovom pozorovaní, ktoré sa môže získať na fyzickej úrovni. Avšak nielen myslenie, ale aj cítenie a chcenie sa môžu stať objektívnymi silami poznania. V obyčajnom živote idú osobnými cestami. O myslení možno takto ľahko uvažovať, ale akoby mohli ľudia priznať, že sa cit môže stať silou poznania, keď vidia, ako voči tej istej veci cíti jeden tak a druhý onak. Akoby sa mohlo pripustiť, že niečo tak nesúvislé ako sympatia a antipatia závisiaca na osobnosti, sa môže stať smerodajným pre poznanie a že by sa mohlo stať natoľko disciplinované, aby mohlo pochopiť najvnútornejšiu podstatu nejakej veci? Že to robí myšlienka, to sa dá ľahko pochopiť, že však aj vtedy, keď stojíme pred nejakou vecou a tá v nás prebúdza pocit, že toto cítenie v nás môže pôsobiť tak, že nehovorí sympatia alebo antipatia jednotlivca, ale samo sa môže stať výrazovým prostriedkom pre to, čo je v najhlbšom vnútri veci, to sa zdá ťažko uveriteľné.

Avšak rovnako tak, ako sa môže myslenie očistiť, a tým sa stať objektívnym, takže sa stane výrazovým prostriedkom pre skutočnosti ako vo zmyslovom svete tak aj vo vyšších svetoch, tak sa môžu stať cítenie i chcenie objektívnymi. Avšak týmto veciam sa nesmie zle rozumieť. Cit dnešného človeka v jeho obyčajnom živote v bezprostrednom citovom obsahu sa nestane výrazovým prostriedkom vyššieho sveta. Tento cit je niečo osobného, okultné cvičenia, ktoré žiak koná, smerujú ku kultivovaniu tohto citu, to znamená k jeho premene. Tým sa cit však stane niečím iným než bol, keď bol ešte osobný. Ale nesmieme si myslieť, keď sme na duchovnej ceste dosiahli určitý stupeň, že môžeme potom z hľadiska poznávajúceho človeka povedať: Mám pred sebou bytosť, niečo o tej bytosti cítim, a to, čo cítim, je pravda, poznanie. Postup, ktorý premieňa cit pomocou okultných cvičení je oveľa intímnejší, hlbší. To sa vyjadruje v tom, že ten, kto premenil cvičeniami svoj cit, dostáva sa k imaginatívnemu poznaniu, takže sa mu duchovný obsah prejavuje v symboloch, ktoré sú výrazom toho, čo sú v astrálnom svete skutočnosti a bytosti. Cit sa zmení, stane sa imagináciou, takže v človeku sa objavujú astrálne obrazy, ktoré mu vyjadrujú udalosti astrálneho priestoru. Človek nevidí tak ako vo fyzickom svete, napríklad ružu odetú farbami, ale v symbolických obrazoch.

Rovnako je tomu s vôľou. Ak dosiahneme stupňa, ktorého sa do istého stupňa môže dosiahnuť školením vôle, potom, keď sa stretneme s nejakou bytosťou, začneme vnímať to, čo je predmetom znenia v devachane. Vytvára sa v nás cit a dôsledkom je astrálne zrenie v imaginácii. Vytvára sa v nás vôľa a prežívanie devachanského diania v duchovnej hudbe, v harmónii sfér, z ktorej k nám zaznieva najvnútornejšia prirodzenosť vecí: to je dôsledok. Rovnako tak, ako vytvárame myslenie a tým dospievame k objektívnemu mysleniu, čo je prvý stupeň, vytvárame cítenie a na stupni imaginácie bude vychádzať nový svet. A rovnako tak vytvárame vôľu a v inšpirácii vyplýva poznanie nižšieho devachanského sveta, a konečne sa pred človekom v intuícii otvára vyšší devachanský svet.