Starozákonné prorokovanie

Je známe prorokovanie v starozákonnom národe, ktoré môže byť dnes ako prorokovanie spochybňované, ktoré však, ak má byť charakterizované predovšetkým s ohľadom na svoju zvláštnosť, pokiaľ vychádzalo z úst týchto prorokov, prinášalo nielen dôležité výroky múdrosti, ktoré potom udávali tón tomu, čo sa dialo v starozákonnom národe, ale tiež prinášali svoje výpovede predvídajúce budúcnosť. Predsa však toto prorokovanie, tak ako astrológia pätnásteho a šestnásteho storočia, nedáva predpovede z hviezdneho sveta, z hviezdnych konštelácií. Ale tu opäť pozorujeme, ako buď zvláštnymi vlohami dotyčných osobností, alebo askézou a určitými cvičeniami a tak ďalej, si títo proroci osvojili iný stav vedomia ako stav vedomia ostatného ľudstva. Týmto stavom boli vytrhnutí z každodenného života a nemohli posúdiť obyčajný život. Za to však ich vidíme nazerať do veľkých súvislostí ich národa, vidíme ich, ako pociťovali šťastie a nešťastie ich ľudu.

Tým, že prežívali akoby niečo nadľudské, čo presahovalo jednotlivé ľudské záujmy, vymaňovali svoju dušu z bezprostredného vedomia tak, akoby z nich hovoril sám Boh Jahve. Ich náznaky sa javia tak múdre, ako keby sám Jahve chcel ľudu zvestovať, čo má ľud konať a čo sú budúce osudy národa. Ak to uvážime, musí sa nám to javiť, ako keby spôsob prorokovania, ako sa s ním stretávame na záver stredoveku pred svitaním novšej vedy, bol len zvláštnym prípadom a ako keby prorokovanie bolo obsiahlou oblasťou, ktorá vždy nejako súvisí s určitými zvláštnymi duševnými stavmi, ktoré človek dosiahne až vtedy, keď sa uvoľní od svojej osobnosti.