Pôvod rozprávok

Už od staroveku bola kultúra národov podnecovaná z takzvaných mystérií teda zasväcovacích centier, v ktorých mystovia, ako sa adepti zasvätenia nazývali, získavali pod vedením mystagógov schopnosť zrenia v duchovnom svete. Získavali ju tak, že boli po náležitých a dlhých prípravách uvedení do stavu blízkeho smrti, takzvaného chrámového spánku, ktorý trval niekoľko dní. Potom boli, premenení, uvedení späť do života, v ktorom potom pôsobili ako tí, čo v duchovnom smere viedli svoj národ a dávali impulzy jeho kultúre. Tieto mystériá, ktorých existencia a náplň sú aj historicky doložené, existovali po celý starovek, v stredoveku sa ich podoba premenila, premenil sa aj spôsob zasvätenia, avšak určité kultúrno-duchovné centrá, pomyselné chrámy, existovali ďalej a boli zdrojom duchovného pokroku ľudstva.

Jedným zo spôsobov, ako tieto centrá pôsobili, bolo aj vzdelávanie akýchsi spevákov, a ich vysielanie medzi ľud. Títo speváci potom rozprávali rozprávkové príbehy, ktorých účelom nebolo len pobaviť, ani dávať nejaké morálne ponaučenie, ale poskytnúť dušiam poslucháčov vývojové obrazy, ktoré v nich ďalej, hoci pre nich nevedome, pôsobili a ich dušu premenili, smerovali ju ku vzdialeným vývojovým cieľom. A toto pôsobenie sa netýkalo len jedného pozemského života, jedného vtelenia, ale vývoja duše v rade vtelení. Ľudia tieto príbehy počúvali a prijímali preto, že v nich nachádzali potešenie a zábavu, cítili, že pri týchto rozprávaniach prúdi ich dušou hrejivý život. A duše, ktoré tieto príbehy počúvali, sa potom stávali niečím iným, než čím boli predtým, tieto príbehy prinášali plody, dávali dušiam sily, ktoré ich premenili - stávali sa schopnosťou prijímať poznatky o duchovných svetoch v pojmoch, nie len v obrazoch. Obrazy rozprávok podnecovali svojimi myšlienkovými formami duševné sily.