Nebyť osobne zainteresovaný na pravdách

V pytagorejskej škole sa hovorilo: Pre poznanie o nesmrteľnosti je zrelý len ten, kto by dokázal zniesť, keby bol pravdou opak, kto by dokázal zniesť, keby sa na otázku nesmrteľnosti odpovedalo záporne. Nesmiete po nesmrteľnosti túžiť. A všetky smerodajné úsudky o živote skrývajúcim sa za zrodením a smrťou môžu podávať len tí, ktorí by sa dokázali pokojne uložiť do hrobu, aj keby nesmrteľnosti nebolo. Žiakom v starých pytagorejských školách sa preto hovorilo, aby si ujasnili, ako je to ťažké, učiniť sa zrelým pre nejakú pravdu. Byť tak zrelý pre pravdu, že ju môžeme tvrdiť sami za seba, k tomu patrí úplne určitá príprava, ktorá musí záležať v tom, že nie sme na dotknutej pravde nijako zainteresovaní.

Môžeme pokojne prijímať pravdy, aj keď nie sme zrelí, ale buďme krajne nedôverčiví pri vlastnom zisťovaní právd - spočiatku u vlastných astrálnych zážitkov! To odôvodňuje, aby sme sa predovšetkým chránili jedného: týchto astrálnych zážitkov nejako užívať tam, kde stojíme na bode, na ktorom vôbec nemôžeme byť bez záujmu - totiž kde stojíme na bode, na ktorom prichádza do úvahy vlastný život. Predpokladajme, že niekto je skrze svoj astrálny vývoj zrelý k tomu, vykonať niečo, čo zajtra je jeho osudom, čo zajtra zažije. To je osobný zážitok. Nech sa chráni skúmať v knihe svojho osobného života, lebo tu vôbec nemôže byť nestranný. Ľudia by treba ľahko mohli povedať: Prečo vlastne jasnovidci nevyskúmajú úplne presne okamih svojej vlastnej smrti? Nerobia to preto, že tu nemôžu byť bez záujmu a musia zamedzovať prístup všetkému, čo sa vzťahuje k vlastnej osobe. Všetko, čo sa nevzťahuje k vlastnej osobe, a len to, o čom môžeme byť istí, že sa to nevzťahuje k vlastnej osobe, dá sa v duchovných svetoch vyskúmať tak, že výsledky majú objektívnu platnosť. Niečo objektívne platného vôbec nemožno vysloviť tam, kde máme osobný záujem. Kto sa teda chce obmedziť na podávanie toho, čo je objektívne platné, čo platí bez jeho vlastného záujmu, ten vôbec nemôže zo skúmania - na základe dojmov z vyššieho sveta hovoriť o niečom, čo sa týka jeho samého. Ak sú také veci, ktoré sa týkajú jeho, musel by si byť úplne istý, že tieto veci neprivodil vlastnými záujmami. Avšak vyskúmať, či niečo, čo sa týka nás samých, sme snáď neprivodili skrze vlastné záujmy, to je u takých vecí mimoriadne ťažké.

Z toho vidíte, že na začiatku všetkého úsilia k preniknutiu do duchovného sveta musí byť jedna zásada: Nesnažme sa považovať za smerodajné niečo, čo sa vzťahuje k vlastnej osobnosti, vlastnú osobnosť musíme úplne vylúčiť. A toto vylúčenie vlastnej osobnosti je nesmierne ťažké, a že sa často domnievame, že sme túto vlastnú osobnosť vylúčili - a napriek tomu sme to vôbec neurobili! Preto tiež väčšina astrálnych obrazov, privodených pre určitého človeka, nie je niž iného než akési zrkadlenie ich vlastných prianí a vlastných vášní. Kým sme v duchovne natoľko silní, že si môžeme povedať: Musíš byť nedôverčivý k svojim vlastným duchovným zážitkom ... dotiaľ sú duchovné zážitky neškodné. Až od okamihu, kedy túto silu nemáme, kedy svoje zážitky vyhlasujeme za smerodajné pre svoj život, začneme strácať orientáciu. Je tomu potom práve tak, ako keby sme sa domnievali, že vojdeme do izby tadiaľ, kde nie sú dvere, a chceli by sme múr preraziť hlavou. Je preto potrebné stále dbať zásady: Pri skúšaní vlastných nadzmyslových zážitkov byť krajne opatrní. A táto opatrnosť je tu plne až vtedy, keď takýmto vlastným zážitkom nepripisujeme žiadnu inú cenu, než cenu poznania, poučenia, keď sa nimi vo svojom osobnom živote neriadime, ale dávame sa nimi iba poučovať. Ak pristupujeme s pocitom: Chceš byť iba poučený ... potom je dobre. Pretože potom dokážeme v okamihu, keď môže nastať opačná predstava, túto tiež skorigovať.