Kontrola myslenia ako cesta k astrálnemu zreniu

Niekto si môže povedať, že prostriedky vedúce k tomu, aby človek sám videl duchovne o ktorých hovorí Steiner - kontrola myšlienok, trpezlivosť, nevyzerajú na to, že by človek s ich pomocou mal dospieť k zreniu duchovných skutočností.

Dnešní ľudia premrhajú veľa síl, ktoré sa vyvíjajú v našom myslení a cítení. A to, čo takto uniká, by sa dalo využiť k dosiahnutiu nadzmyslových poznatkov. Západná kultúra necháva človeka premrhať veľa síl skrátka preto lebo na Západe viac než inde vytvárame myšlienky. Ale skoro všetky tieto myšlienky sú nekontrolované vo svojom vzniku, vo svojom prenášaní i vo svojom ďalšom prijímaní. Tak sa strácajú, bez toho, aby nás viedli k poznaniu.

Dnes sa veľa myšlienok vynakladá na to, aby sa zlepšili sociálne pomery. Aj tu je veľká časť myšlienok premrhaná. Každý, kto svoje myšlienky nedomýšľa do konca, kto sa nesnaží ani uvedomovať si myšlienku kontroly, kto nemyslí na to, že vo chvíli, kedy sa vo svete niečo pomyslí, musí byť myslená i ďalšia myšlienka, ktorá tú prvú dopĺňa, ten svoje myšlienky nedokáže kontrolovať. Veď čo pomôže, keď nejaký dobrodinec koná dobrodinie a nemyslí na to, odkiaľ plynú peniaze, ktoré k tomu používa?

Kontrola myšlienok je dnes ľuďom veľmi sťažovaná, pretože žijeme medzi mnohými predsudkami. Nie je snáď každý pojem, ktorý máme, predsudkom? Pokiaľ sa nesnažíme jasne si tieto predsudky uvedomovať, aby sme sa aspoň vnútorne oslobodili od sveta predsudkov, ktoré do nás denne vstupujú, potom nie je kontrola myslenia možná, nie je možné dospieť k skutočnému zreniu. Kontrolou myslenia si človek osvojuje astrálne a devachanské zrenie. Celý moderný život je postavený na tom, že ľuďom odvádza ich myšlienkovú silu. Znemožňuje duchovné zrenie.

Nesmierne množstvo sily, ktorú by bolo možné použiť pre ľudstvo, sa stráca kvôli samoľúbosti, ctižiadosti i zvedavosti. S akou zvedavosťou čítajú ľudia už skoro ráno noviny! Zvedavé chcenie poznať to, čo sa stalo, je nutné prekonať. Ľudia neveria, že zvedavosť by mohla byť tak nepriaznivá pre schopnosť zrenia, možno tiež nedokážu rozlišovať, ako sa ktorý človek zoznamuje so skutočnosťami. Niekto sa s nimi zoznamuje nie preto, že je zvedavý, ale preto že ich používa ako účinný nástroj. Nerobí to kvôli sebe, ale možno práve naopak, aby mohol zasiahnuť, keď je treba pomôcť ľuďom.

To všetko je skoro nemožné v našej kultúre, kde sa každý domnieva, že môže o všetkom súdiť, že má právo považovať jedno za dobré a druhé za zlé. Naša kultúra v dôsledku toho nedospeje ani k prvému stupňu na ceste vyššieho poznania, k stupňu havrana. Havran znamená v jazyku nezasvätených toho, kto sa úplne nezištne snaží nesúdiť. Nemyslí sa tým, že by otupil svoj vlastný úsudok, ale len že sa zdržiava úsudkov. Havranom rozumieme toho, kto si nehovorí, že najdôležitejšie je, čo si on myslí o veciach, ľuďoch, ale kto si hovorí, že musí zistiť, čo si o tom myslia druhí, že sa musí ponoriť do duše druhých a vybádať, čo v nich žije. Keď to človek dokáže, dospel na prvý stupeň. Havran je prvý stupeň perzského Mithrovho zasvätenia. Všetci vyšší zasvätenci týmto stupňom prešli. Museli sa najskôr dokázať pohrúžiť do každej duše. Museli rozumieť tomu, prečo nejaký človek koná to alebo ono. Ľudia majú sklon hovoriť: On urobil toto, to nemal robiť. Záleží však na tom, aby sme nehodnotili, prečo nejaký človek urobil to či ono. Havran v každej duši musí vyhľadávať motívy.

Človek sa musí učiť rozumieť, a to je vo vyššom zmysle to, čím je trpezlivosť. Kto jedovato a smelo vychádza z vlastného stanoviska, ten sa k schopnosti zrenia dostane tak málo ako ten, kto v netrpezlivom očakávaní usiluje o úspech. Samoľúbosťou, zvedavosťou sa stráca veľa síl, ktoré je možné premeniť vo vyššie poznatky. Keď sa vám jediný krát podarí nepozrieť sa na to, na čo by ste sa rád pozrel, potom ušetríte silu, silu, ktorá vám zostane, neprídete o ňu. Rovnako tak keď skrotíte svoje pudenie niekomu niečo povedať. Zvyčajne je to tak, že keď niečo počujeme, šírime to ďalej. Človek by nemal o veciach hovoriť kvôli tomu, aby hovoril, ale pri každom slove by mal vyjadrovať to, čo má byť povedané. Keď sa to stane zásadou, rozvíja sa pomaly schopnosť vyššieho zrenia. Kto chce vždy niečo oznámiť, aj keď je to úplne nepodstatné, ďaleko to nedotiahne. Len prekonávaním tohto pudenia oznamovať nepodstatné a nevýznamné si uchovávame sily.

V zasväcovacích školách druhým stupňom bol stupeň zahaleného, skrytého. Tí, ktorí u každého slova preverujú, či má byť povedané takto alebo inak, ktorí sa ustavičným preverovaním odnaučili zraňovať, ktorí okolo seba rozprestierajú závoj a akoby cez tento závoj hovoria, to boli oni "zahalení". Boli tak ďaleko, že sami seba učinili tvorcom svojej vlastnej osobnosti a sami seba preverovali pri každom pohybe rukou, pri každom slove.

Na tomto stupni ale ešte nesmel niečo povedať, lebo ten, kto chce byť učiteľom, ten musí počkať, až dosiahne tretieho stupňa zasvätenia, stupňa "bojovníka". Treba dbať zásady:

1. Ustúp stranou v nadchádzajúcom boji, a aj keď bojuješ, nebuď ty sám bojovníkom.
2. Pátraj po bojovníkovi, nechaj ho v sebe bojovať.
3. Očakávaj jeho pokyn k boju, ním sa riaď.

Bojovníkom sa nemôže stať nikto, kto bojuje sám za seba, kto neustúpi stranou.

Najväčšími nepriateľmi vyššieho vnútorného vývoja sú teda zvedavosť, samoľúbosť, uvravenosť - kde sa hovorí, len aby sa hovorilo, miesto, aby sa vyčkalo, či sú slová nutné a ľudia ich chcú počuť - a konečne podliehanie pokušeniu. I k adeptovi pristupujú pokušenia. Necháva ich k sebe pristupovať, aby potom i cez toto pokušenie nasledoval svoj vnútorný hlas. Keď sa stane učiteľom, musí ustúpiť stranou. Aj tomu najmenšiemu pokušeniu, keby podľahol, by sa premrhali jeho sily. Keď sa mu ale podarí odolať pokušeniam, uchová si túto silu pre seba a ona potom prinesie plody. Z toho, čo sa inak stráca, môžeme, pokiaľ si to pomocou uvedených prostriedkov uchováme, pokiaľ to akumulujeme, pomaly získavať schopnosť vnútorného zrenia.