Jasnovidec vo fyzickom tele môže len pozorovať, pôsobiť v duchovnom svete môže až po smrti

Keď sa človek vyškolí v pravej, dnešnej dobe primeranej jasnozrivosti, potom prežije už vo fyzickom bytí to, čo inak prežije až keď prešiel bránou smrti. Len prežije všetku jasnozrivosť tak, že pociťuje veľký rozdiel, ktorý môže jasnozrivá duša vysloviť nasledovne: Áno, prežívam duchovný svet, svet, v ktorom sú ľudia medzi smrťou a novým narodením, žijem s nimi. Na všetko však, čo prežívam ako poznanie, sa pozerám. Rozdiel medzi mnou a týmito dušami tkvie v tom, že sa na to môžem pozerať, ale nemôžem v tom pôsobiť, tvoriť. Tento rozdiel duša zaznamenáva. Ale to pochádza len zo spojenia s fyzickým telom. Lebo v momente, kedy je jasnozrivé vedomie oslobodené od fyzického a éterického tela, je tu oslobodené to, čo je viazané ako pružnosť na fyzické telo a iba umožňuje poznanie, to sú sily, ktoré vyznačujú človeka, keď prežíva čas medzi smrťou a novým narozením.

Je to to, co jasnozrenie prežíva asi ako silu luku, ktorý je napnutý. Jasnozrivý človek pociťuje všetku silu ako silu pohľadu. V okamihu, kedy sa odstráni napätie, vymrští sa luk a prejde z pokoja do pohybu. Tak je tomu s jasnovidcom, keď prejde zo života vo fyzickom tele k životu vo svete po smrti. Jasnovidec si môže povedať: Môžeš duchovný svet len ​​pozorovať. Vidíš, čo sa tu odohráva. Ale keď smrťou od teba odpadne tvoje telo, uvoľnia sa sily ako u luku, keď sa vystrelí šíp. Tieto sily v ľudskej duši prechádzajú na dobu od smrti až k novému narodeniu v inú účinnosť. To sú doby, kedy človek môže pozerať späť na svoje minulé zemské bytie a potom pracuje na svojom novom pozemskom vtelení, až sa prebudí do nového pozemského bytia.