Hranice poznania

Mnohí ľudia tvrdia, že nie je možné, aby sa človek dostal za prírodu, kde začína nadzmyslové. A preto hovoria, že duchovná veda o nadzmyslových skutočnostiach je nemožná. S týmito ľuďmi z antroposofického hľadiska možno súhlasiť. Duchovná veda hovorí: Vy ste preskúmali svoju schopnosť poznania, presne ste ukázali, ako sa s tým dá ďaleko dôjsť. Ukázali ste, že sa s tým nemôže vojsť do nadzmyslového. Máte pravdu, robíte však jednu chybu, že tvrdíte nielen to, čo viete, ale ešte niečo, čo vedieť nemôžete, keď tvrdíte, že to žiadny človek nemôže vedieť.

Tu sa stretávame s rysom u svojich súčasníkov, ktorí stoja na takzvanej vedeckej základni, ktorý vôbec nepochádza z vedy, z poznania, ale zo všeobecného pocitu, z nevysloveného inštinktu našej doby. Môžeme ho vyjadriť slovami: Môžeme vedieť len to a to. Nemôže sa posúdiť to a ono. Je to viera, že každý jednotlivec tým, čo môže poznať, tým čo vie, má pre všetko poznanie istú neomylnosť, a že každý môže povedať, čo nielen on, ale ľudia vôbec, čo my môžeme alebo nemôžeme vedieť. Pre tento inštinkt sa nemôžu naši súčasníci prinútiť, aby uverili, že môže existovať skutočný vývoj, čo sa týka poznania.

A predsa, ako je toto poňatie absurdné, keď sa človek na neho zameria len z hľadiska svojho vlastného života! Len sa zamyslime: Kedy pre jednotlivého človeka nastane chvíľa, aby mohol rozhodnúť, kde je hranica jeho schopnosti rozlišovať? Môže rozhodovať v dvadsiatich piatich, tridsiatich šiestich, šesťdesiatich alebo dokonca už v desiatich rokoch, kde sú hranice schopnosti poznania? Nevyvíja sa snáď každý život? Netvrdíme v detskom veku niečo iné ako v neskoršom živote? Smieme si myslieť, že sa nemôžeme od nikoho na svete nič naučiť, že nikto vo svete nemôže vedieť viac ako my? V povahe našich súčasníkov však tkvie inštinkt, že každý určuje sám zo seba hranice schopnosti poznania. Duchovný vedec však proti tomu stavia toto: Pre tie poznania, o ktorých sa domnievaš, že sú ti jasné, máš absolútnu pravdu, viac tu nemôžeš poznať. Ale existuje vývoj poznávacích schopností. Ak chceš preniknúť do nadzmyslového sveta, musíš vyvinúť nadzmyslovú schopnosť poznania. A to je možné!

Tak vôbec neodporuje stanovisko, ktoré zastáva duchovná veda, tomu, čo hovoria títo ľudia. Je s ním uzrozumený. Hovorí len, že človek má v sebe ešte inú schopnosť poznávania, ktorá je bez týchto hraníc, a ktorú môže v sebe vyvíjať. Čo má niekto vo svete právo hovoriť, že nie je nič také ako vývoj poznávacích schopností? Čo môže povedať? Môže povedať len: ja to nepoznám, mne je to neznáme. Môže si stanoviť sám hranice schopnosti poznania, cez ktoré nemôže takýto vývoj vidieť. Keď povie, že hranica jeho poznávania na to nestačí, potom je povinný povedať: Neviem. Potom ani nesmie chcieť niečo rozhodovať o takýchto skutočnostiach. Nie ten, kto nič nevie o nadzmyslovom svete, môže povedať, či taký je alebo nie je, ale ten, kto o tom niečo vie. Duchovný vedec hovorí: Nikto nemá rozhodovať, čo sa môže alebo nemôže vedieť, každý má rozhodovať len o tom, čo vie on sám.

Hovorí sa, že duchovná veda vedie k duchovnej domýšľavosti, pretože duchovní vedci tvrdia, že môžu preniknúť za obyčajné poznanie. Ale je tomu práve naopak. Je domýšľavosťou to, ak niekto chce zo seba rozhodovať nielen o tom, čo nevie, ale dokonca chce rozhodovať o tom, čo človek smie alebo nesmie vedieť. To je domýšľavosť, ktorá stavia seba sama ako normu pre všetkých ľudí. Naproti tomu je to duchovná pokora, keď človek, ktorý stojí na pôde duchovnej vedy, nechce sám rozhodovať o ničom inom, než čo môže vedieť on. Nehovoríme o tom, čo je za našimi hranicami poznania. To je zmýšľanie, ktoré vedie k pravej pokore. Preto bude musieť to, o čo v duchovnej vede ide, mať vždy osobný charakter. Musí nám byť jasné, že človek to, čo chce a má zistiť o najvyšších a nadzmyslových veciach, musí nájsť vo svojej najvnútornejšej duši silou, ktorú stále vyvíja sám zo seba v duchovnom živote. Keď však to tak je, tak musí v podstate každý, kto chce sám vidieť skutočnosti duchovnej vedy, byť odkázaný na svoje vlastné vnútro. Z toho odvodzuje veľa protivníkov svoje námietky, keď hovoria, že niečo, čo je založené len v ľudskom vnútri, môže byť priblížené iba viere, a nesmie si nárokovať žiadnu všeobecnú platnosť.

Nezaujatému pozorovateľovi sa ukazuje, ako je tento záver malicherný. Je niečo čo tu môžeme použiť k porovnaniu. Je to niečo, čo musíme prežiť vo svojom vnútri ako pravdy duchovnej vedy, čokoľvek vonkajšieho nám nemôže pritom byť ničím iným ako príkladom, podnetom: To sú matematické pravdy. Sú to zároveň všeobecné pravdy. Kto si ich chce vziať za príklad, ten zistí toto porovnanie dokonale vhodné. Matematická pravda je niečo, čo človek nikdy nemôže nájsť vonkajšími zmyslami. Môžete tri uhly v trojuholníku akokoľvek merať, nikdy nemôžete zistiť neotrasiteľnú pravdu, že tieto tri uhly sú dohromady 180 stupňov. To musíte uznať vo vnútri. Tak je tomu so všetkými geometrickými a matematickými pravdami. Hovorí sa: Ako sa môže počítať so súhlasom ostatných s niečím, čo žije len vo vnútri človeka? Ako si môžeme myslieť, že niečo je pravda, keď to uznávame len v sebe? Práve naopak je však správne. O skutočnej pravde väčšina vôbec nerozhoduje. Keď ste poznali nejaký matematický zákon, uznali ho, presvedčili sa vnútorne o jeho pravde, potom pre vás platí dvojo: po prvé, keď vám milión ľudí odporuje a odmieta vašu mienku, tak to s vami vôbec neotrasie. To druhé je, že máte jasno v tom, že každý, kto sám v sebe vytvorí rovnaké podmienky k poznaniu ako vy, musí byť s vami rovnakého zmýšľania, pretože ste našli pravdu vo vnútri. Ako je pravdou to, že väčšina vôbec nerozhoduje o matematických pravdách, tak je pravdou, že keď sú podmienky správne vytvorené a každému sa to môže povedať - nemôže množstvo rozhodnúť nič o výsledkoch duchovnej vedy. Môžeme ju nájsť vo svojom vnútri a nič vonkajšieho nás od toho nemôže odvrátiť, keď sme ju raz vo svojom vnútri uznali.

Tak sme sa dostali k otázkam, ktoré nás odkazujú na dve slová: na slová vedieť a veriť. Hovorí sa: o veciach, o ktorých hovorí veda, môže sa niečo vedieť, o ostatných veciach sa môže len niečo veriť, a to je potom osobná vec. Len preto, že tí, ktorí to hovoria, neuznávajú, ako sa stanovujú podmienky, aby sa každá viera mohla stať poznaním, len preto tak môžu hovoriť. Kto nie je schopný uviesť matematický dôkaz, že tri uhly trojuholníka obnášajú 180 stupňov, ten tomu musí veriť. Kto nie je schopný uviesť dôkaz, ktorým je v duchovnej vede vedený pre život človeka medzi smrťou a novým narodením, ten bude musieť týmto veciam veriť.