Cesta poznania

Duchovné poznanie si môže vydobyť každý človek sám. Ľudská bytosť je nadaná myslením a cestu poznania môže nájsť len vtedy, ak bude vychádzať z myslenia. Keď necháva na seba pôsobiť výklady o vyšších skutočnostiach, aj keď ich ešte sám nevidí, myšlienky, ktoré mu sú podávané predstavujú silu, ktorá pôsobí ďalej v jeho myšlienkovom svete. Je v ňom činná a prebúdza driemajúce vlohy. U poznávajúceho človeka je myšlienka výrazom toho, čo vníma v duchu a pre toho kto sa týmto obsahom sýti, je to zárodok, z ktorého vyrastá plod poznania. Myslenie je najvyššou schopnosťou, ktorú má človek k dispozícii v zmyslovom svete.

Treba začať tým, že sa človek zoznámi z duchovným poznatkami iných. Tým vystúpiš na prvý stupeň k vlastnému poznávaniu. Treba si ale uvedomiť, že tu nejde o slepú vieru alebo nevieru, ale o nepredpojatú otvorenosť pre to, čo sa človek dozvedá. Pravý duchovný bádateľ nehovorí nikdy s očakávaním, že sa stretne so slepou vierou. On len o tom, čo sám prežil v duchovných oblastiach, hovorí. Vie tiež, že otvorenosť pre tieto jeho zážitky a prestúpenie sa myšlienkami predstavujú pre toho druhého živé sily pre duchovný vývoj. Veškeré vedenie o svetoch duševných a duchovných už spočíva v skrytých základoch každej ľudskej duše. Cestou poznania je ich možné vyzdvihnúť z týchto hlbín do vedomia. Pochopiť sa dá nielen to, čo takto sami vyzdvihneme, ale i to, čo z duševných hlbín vyniesol hore niekto iný. A to aj vtedy, ak sme ešte nevykonali ani prípravné kroky pre vstup na cestu poznania.

Správne poznatky o duchu prebúdzajú v mysli, ktorá nie je zakalená predsudkami, silu porozumenia. Podvedomé vedenie pritom prejavuje súhlas s duchovnou skutočnosťou, ktorú našli iní. A tento súhlas nie je prejavom slepej viery, ale pôsobením zdravého rozumu. V takomto zdravom chápaní by sme mali vidieť správne východisko i pre vlastné poznávanie duchovného sveta než v rôznych pochybných mystických pohrúženiach. apod. Ten, kto chce rozvíjať vyššie poznávacie schopnosti, musí vziať na seba vážnu myšlienkovú prácu. Nikto sa nemôže stať naozaj duchovne vidiacim, kto sa predtým nezžil s myšlienkovou prácou. Ani cit, ani prežitok, alebo niečo podobné nevedú k pravému duchovnému videniu.

K vyššiemu zreniu človek potrebuje vnútornú pevnosť, duševnú istotu, k akej ho dovedie iba myslenie. Inak príde nanajvýš k nepodstatnému vynáraniu a miznutiu obrazov, k mätúcej duševnej hre, ktorá môže spôsobovať potešenie, ale nemá nič spoločné so skutočným prenikaním do duchovných svetov. Tiež k tomu, aby bol niekto vidiacim, patrí úplné zdravie duševného života. A k starostlivosti o toto zdravie nie je lepší prostriedok než skutočné myslenie. Človeka zdravo a správne mysliaceho učiní dar vyššieho zrenia ešte zdravším a zdatnejším pre život, než by bol bez neho. Naopak všetka túžba po vnútornom vývoji keď je spojená s nechuťou k myšlienkovej námahe, všetko snílkovstvo v tejto oblasti podporuje blúznivú fantáziu a nesprávny prístup k životu.

Neodôvodnená neviera je ale škodlivá. Pôsobí v prijímajúcom človeku ako odpudivá sila. Bráni mu v prijatí oplodňujúcich myšlienok. Duchovný bádateľ pristupuje k človeku s očakávaním: Nemáš veriť tomu, čo ti hovorím, ale ujasňovať si to v myšlienkach, učiniť to obsahom svojho vlastného myšlienkového sveta, potom moje myšlienky už samy v tebe spôsobia, že ich poznáš v ich pravdivosti. Dáva podnet. Sila k tomu, aby niekto potom považoval jeho poznatky za pravdivé, vzíde z vlastného vnútra toho, kto ich prijíma. Kto sa premôže natoľko, aby do nich pohrúžil svoje myslenie, môže si byť istý, že za kratšiu alebo dlhšiu dobu ho dovedú k vlastnému vidiacemu prežívaniu.