Vzkriesenie - zasvätenie Lazara

Je popisované len v Jánovom evanjeliu. Ak by sa malo toto rozprávanie brať doslova vo fyzickom zmysle, aký zmysel by potom mali mať Ježišove slová: "Tá choroba nie je k smrti, ale pre slávu Božiu, aby bol Syn Boží oslávený skrze ňu." (Ján 11,4) To je bežný preklad príslušných slov evanjelia. Lepšie sa však dostaneme k obsahu veci, keď preložíme: "pre zjavenie Boha, aby bol zjavený Syn Boží skrze ňu". A čo by mali znamenať slová, kedy Ježiš hovorí: "Ja som vzkriesenie i život. Kto verí vo mňa, aj keby zomrel, žiť bude." (Ján 11,25) Bolo by naivné domnievať sa, že Ježiš chcel povedať: Lazar ochorel len preto, aby on mohol na ňom ukázať svoje umenie. A ďalšou naivitou by bolo myslieť si, ako by Ježiš chcel tvrdiť, že viera v neho činí zomrelého človeka v obyčajnom slova zmysle zasa živým. Veď čo by bolo zvláštne na človeku, ktorý vstal z mŕtvych, keby bol po zmŕtvychvstaní tým istým, čím pred smrťou? Okamžite sa však dostane zmysel do slov Ježišových, keď ich chápeme ako výraz udalosti duchovnej a dokonca keď im potom istým spôsobom rozumieme doslovne, ako sú v texte. Ježiš hovorí, že je vzkriesenie, ktoré sa uskutočnilo na Lazarovi, a je život, ktorý žije Lazar. Berme doslova, čím je v Jánovom evanjeliu Ježiš. Je "Slovo, ktoré sa stalo telom." Je večnosť, ktorá bola v prapočiatku. Ak je vzkriesením, potom v Lazarovi vstalo z mŕtvych to, čo je večné. Máme tu teda čo činiť so vzkriesením večného Slova. A toto Slovo je život, ku ktorému bol prebudený Lazar. Stretávame sa tu s takou chorobou, ktorá nevedie k smrti, ale slúži k oslave Boha, to znamená k zjaveniu Boha. Keď v Lazarovi vstalo z mŕtvych, večné Slovo, potom slúži celý dej k tomu, aby sa dal v Lazarovi zjaviť Boh. Lebo celým týmto dejom sa stal Lazar iným. Predtým v ňom Slovo nežilo, nežil v ňom duch, teraz v ňom tento duch žije. Tento duch sa v ňom zrodil. U Lazara sa stáva chorým to, z čoho sa rodí nový človek. Tento dej v Betánii je prebudením v duchovnom zmysle. Lazar sa stal iným, než bol predtým. Ožil v ňom duch. Stal sa účastný života, ktorý je večný. Lazar sa stal zasvätencom a dej, ktorý je nám rozprávaný, je dejom iniciácie.

Predstavme si celý tento dej ako iniciáciu. Ježiš Lazara miloval (Ján 11,36) Žiadne milovanie v obyčajnom zmysle tým nemôže byť mienené. Odporovalo by to zmyslu Jánovho evanjelia, v ktorom je Ježiš Slovom. Ježiš Lazara miloval, pretože ho považoval za zrelého, aby sa v ňom prebudilo Slovo. Lazar je žiakom Ježiša. Je žiakom, ktorý sa má prebudiť. Pozemský človek musel zomrieť obrazne skutočnou smrťou. To, že potom bolo jeho telo uvedené po dobu troch dní do somnambulného spánku, môžeme označiť už len za vonkajší dej, ktorému zodpovedá oveľa významnejší dej duchovný. Slovo obrazne sa tu mieni tak, že nejaká vonkajšia udalosť sa síce odohráva skutočne zmyslovo, ale ako taká je aj tak obrazom. Pozemské telo bolo po tri dni mŕtve. Zo smrti vzniká nový život. Tento život pretrval smrť. Ježiš ho pripravil k prebudeniu. Ide o chorobu obrazne skutočnú. O chorobu, ktorá je iniciáciou a ktorá vedie po troch dňoch k skutočne novému životu. Lazar je zrelý, aby tento čin na sebe vykonal. Uzatvára sa do bezživotného stavu, ktorý je súčasne obraznou smrťou. A keď prišiel Ježiš, boli naplnené tri dni. Vtedy zdvihli kameň, kde ležal zomrelý. Ježiš pozdvihol svoje oči hore a povedal: "Otče ďakujem ti, že si ma počul." Otec vypočul Ježiša, lebo Lazar dospel ku konečnej veľkej dráme poznania. Poznal ako sa prichádza k zmŕtvychvstaniu. Konalo sa zasvätenie do mystérií. Na Lazarovi vykonal Ježiš v zmysle prastarých tradícií veľký zázrak premenenia života.

Tým nadviazalo kresťanstvo na mystériá. Lazar sa stal zasvätencom skrze samotného Krista ako iniciátora. Získal tým schopnosť pozdvihnúť sa do vyšších svetov. Zároveň však bol prvým kresťanským zasvätencom zasväteným samotným Kristom. Svojím zasvätením sa stal schopným poznať, že v ňom oživlé Slovo sa stalo v Kristovi osobou, že teda v zmyslovom zjave osobnosti toho, kto ho prebudil k životu, stálo pred ním to isté, čo sa duchovne zjavilo v ňom. Z tohto hľadiska sú dôležité Ježišove slová: "A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal." To znamená, že ide o to, aby sa stalo zjavným, že v Ježišovi žije Syn Otca takým spôsobom, že keď tento prebudí v človeku vlastnú bytosť, stane sa človek mystou. Ježiš tým vyjadruje, že v mystériách bol ukrytý zmysel života. On je živým slovom, v ňom sa zosobnilo to, čo bolo prastarou tradíciou. A evanjelista to vyslovuje vetou: "V ňom sa Slovo stalo telom." V samotnom Ježišovi smie vidieť stelenené mystérium. A Jánovo evanjelium je preto mystériom. Keď ho čítame tak, že skutočnosti sú len duchom, čítame ho správne. V Slovách: "Lazare, poď von. (Ján 11,43) možno rozoznať zvolanie, ktorým egyptskí kňažskí iniciátori volali zasa naspäť do pozemského života tých, ktorí, aby odumreli pozemskosti a nadobudli presvedčenie o večnom bytí, sa podrobovali zasväcovacím procesom. Lenže Ježiš tým zjavil tajomstvá mystérií. Je vysvetliteľné, že takýto čin nemohli Židia nechať nepotrestaný, keďže hovoriť o mysterijných tajomstvách bolo v tej dobe zakázané pod trestom smrti. Ježišovi záležalo, na tom, aby tento dej v Lazarovej iniciácii, ktorý sa v zmysle kňažskej múdrosti smel konať len v skrytosti mysterijných chrámov, sa odohral pred všetkým okolo stojacim ľudom. Táto iniciácia mala byť prípravou k pochopeniu mystéria Golgoty. Predtým smeli niečo vedieť o tom, čo sa konalo takýmto dejom iniciácie len tí, ktorí videli, to znamená, boli zasvätení. Teraz však mali mať možnosť získať presvedčenie o tajomstvách vyšších svetov tiež tí, ktorí uverili, aj keď nevideli.

Pri starom zasvätení bolo potrebné prejsť stavom, ktorý bol druhom spánku a trval tri dni. Nové zasvätenie to nepotrebuje. To vedie k vedomému prežívaniu a pri zasväcovaní sa vedomie nikdy neutlmuje. Keď sa Kristovi oznamuje, že Lazar leží chorý, Kristus odpovedá: "Tá choroba nie je na smrť, ale aby sa v ňom prejavil Boh!" Choroba je na to, aby sa v ňom zjavil Boh. Len z nepochopenia sa v preklade preložilo slovo "doksa", uvedené v gréckom texte, do pojmu "ku sláve Božej". Nie k sláve Božej sa to uskutočnilo, ale preto, aby v ňom vnímateľné vystúpil Boh zo skrytosti. To je správny zmysel tohto slova. To znamená, že božstvo, ktoré je v Kristovi, sa má preliať do individuality Lazarovej, božskosť Kristova má sa stať viditeľnou v Lazarovi. Bolo by nesprávne domnievať sa, že pri oznamovaní duchovno vedeckých faktov sa môže hovoriť tak otvorene, aby mal každý ihneď všetko jasné ako na dlani. Čo sa za takou duchovno vedeckou skutočnosťou ukrýva, o tom sa hovorí v najrôznejšom zahalení. Tak to musí byť. K chápaniu týchto mystérií je nutné sa najprv prepracovať - aj s ťažkosťami, aby tým jeho duch zosilnel. A práve tým, že sa namáha, tým dochádza k duchu, ktorý je za vecou. Hovorí sa tu o živote, ktorý mal z Lazara odísť a ktorého návrat si želali sestry Marta a Mária, Kristus odpovedá: "Ja som vzkriesenie a život!" Život sa má zasa v Lazarovi objaviť: berte len všetko doslova, najmä v evanjeliach. Berte túto vetu doslova: "Ja som vzkriesenie a život!"

Čo tu prináša Kristus, keď sa potom zjavuje a kriesi Lazara? Čo prechádza na Lazara? Kristov podnet. Sila, ktorá vytryskla z Krista! Kristus oživuje Lazara. Rovnako ako všetci starí zasvätenci ležali tri a pol dňa ako mŕtvi a potom sa v nich stal Boh viditeľným, tak aj Lazar ležal tri a pol dňa v stave podobnom smrti, ale Kristus vedel úplne presne, že tým nastal koniec starého zasvätenia. Vedel, že ona zdanlivá smrť vedie k vyššiemu životu: že Lazar po túto dobu vnímal duchovný svet. A keďže vodcom tohto duchovného sveta je Kristus, prijal do seba Lazar silu Kristovu, zrenie Krista! Kristus vlial svoju silu do Lazara, Lazar ožíva (vstáva) ako nový človek. Pozoruhodný je v Jánovom evanjeliu jeden výrok. Pri zázraku s Lazarom je povedané, že Pán Lazara "miloval". Tohto výroku sa potom ešte používa pre učeníka, "ktorého Pán miloval." Čo to znamená? To všetko nám odhaľuje iba kronika akaša. Kto je Lazar po tomto vzkriesení? On sám je pisateľ Jánovho evanjelia. Kristom zasvätený Lazar! Kristus vlial posolstvo o svojej vlastnej bytosti do bytosti Lazara, aby potom posolstvo Jánovho evanjelia, mohlo zaznievať do sveta ako zvesť o bytosti Kristovej. Preto tiež v Jánovom evanjeliu sa nehovorí o učeníkovi Jánovi pred udalosťou s Lazarom. Lazarova individualita bola tak premenená, že sa stala individualitou Jánovou v zmysle kresťanstva. Tak máme teda na Lazarovi vykonaný krst podnetom Kristovým v najvyššom zmysle: Lazar sa stal zasvätencom v novom slova zmysle. Evanjelium Jánovo je dokumentom, ktorý bol daný zasvätencom samotného Krista. Preto je Jánovo evanjelium spisom tak hlbokým! O evanjelistoch ostatných sa zvykne hovoriť, že v niektorých častiach sa od Jána odlišujú. To určite nie bez dôvodu. Ale tento dôvod objavíme, až vniknete u ostatných evanjelií do ich základu, ako sme to teraz urobili u evanjelia Jánovho. A keď sa dostaneme k základu jednotlivých evanjelií, zistíme, že rozdiel mohol vzniknúť len tým, že pisateľ Jánovho evanjelia je zasvätený samotným Kristom!

Kristov podnet pôsobí dnes vo vývoji ľudstva tak mocne, ako pôsobila predtým procedúra, ktorá bola pre ľudský život stále nebezpečnejšia (ono vystúpenie éterického tela z tela fyzického pri zasvätení na tri a pol dňa). Kristov podnet účinkuje vo vzťahu k vedomiu tak silno, ako táto abnormalita. Je potrebné si uvedomiť, že k tejto zmene muselo dochádzať postupne, že sa musela postupne vžívať do ľudského vývoja, že nemohla pôsobiť hneď od začiatku. Preto bolo potrebné, aby vzkriesením Lazara bol vytvorený prechod. Lazar bol ešte po tri a pol dňa v stave, ktorý sa podobal smrti. Ale napriek tomu je potrebné si uvedomiť, že tento stav bol ešte niečím iným, než ten, ktorým prešli starí zasvätenci. Stav Lazara nebol vyvolaný umelo pôsobením zasväcovateľa, ako v starých časoch, kedy následkom procesov, ktoré tu nemožno popisovať, bolo vyzdvihnuté telo éterické z tela fyzického. Kristus sa stýkal s Lazarom a oboma sestrami, Martou a Máriou, už predtým pretože sa tu píše: "Pán ho miloval!", To znamená, že Kristus Ježiš mal už po dlhú dobu na Lazara mocný vplyv, preto bol Lazar dostatočne pripravený a učinený zrelým. A následok toho bol, že u Lazara nebolo potrebné pri zasväcovaní vyvolávať tri a pol dňa trvajúce vytrhnutie umelou cestou, ale to sa u neho dostavilo samo od seba pod mohutným vplyvom Kristovho podnetu. Lazar bol teda pre vonkajší svet tri a pol dňa ako mŕtvy - hoci počas tej doby prežil tie najdôležitejšie veci - takže Kristus vykonal len posledný akt: vzkriesenie. A kto je oboznámený s tým, čo sa tu deje, spoznáva ešte dozvuk starého zasväcovacieho procesu v slovách, ktoré Kristus používa: "Lazar, vyjdi von!" A vzkriesený Lazar bol pisateľom Jánovho evanjelia. Bol teda tým, kto mohol ako prvý zasvätenec v kresťanskom zmysle dať svetu evanjelium o bytosti Kristovej!

Aké stupňovanie je pre Kristovu silu možné ešte ďalej? Jedine už len to, že sa Kristus priblíži k človeku a vzkriesi v ňom niečo, čím v tomto druhom precitne vlastný podnet Kristov, že druhý človek prijme Kristovu silu tak, že sa tým prenikne celá jeho bytosť a on sa stane iným človekom. A to sa deje pri vzkriesení Lazara! Tu máme zasa stupňovanie sily Kristovej. Od stupňa k stupňu sa zvyšuje táto sila!

Pisateľ Jánovho evanjelia píše: Tu dolu pod krížom stála matka, a stál tu učeník, ktorého Pán miloval (Lazar-Ján, ktorého sám zasvätil do duchovných svetov, čím mala vojsť do sveta múdrosť kresťanstva), ktorý mal ovplyvniť astrálne telo ľudí tak, aby v nich mohol pôsobiť Kristov podnet. Tu, vo vnútri v ľudskom astrálnom tele mal žiť Kristov podnet! K tomu sa však musel tento Kristov princíp z kríža ešte spojiť s princípom éterickým, s matkou. Preto volá Kristus dolu z kríža slová: "Od tejto hodiny je to tvoja matka, a toto je tvoj syn!" Takto zväzuje Kristus svoju múdrosť s princípom matky!