Od koho pochádza Jánovo evanjelium?

Všimnime si poslednej kapitoly pred vzkriesením Lazara a pokúsme sa zamerať pozornosť k niektorým slovám tejto kapitoly.

"Preto ma Otec miluje, že dávam život svoj, aby som ho zasa prijal. Nikto ho neberie odo mňa, ale ja ho dávam sám od seba. Mám moc ho dávať", atď." ak nečiním skutkov svojho Otca, neverte mi", atď.

Všetko, čo sa tu hovorí o "dobrom pastierovi", má poukazovať na to, že Kristus cíti: "Ja a Otec jedno sme!" Že nechce už hovoriť k sebe "ja" inak, ako keď do seba prijíma silu Otcovu. Ak hovoril skôr: "Ja som Svetlo sveta", potom teraz hovorí: "obetujem svoju silu ja tým, že do seba prijímam Otca, aby Otec vo mne pôsobil, aby vo mne prúdil prapôvodný princíp a mohol sa vylievať do druhého človeka. Ja pokladám život svoj, aby som ho zase nanovo prijal." To predchádza vzkrieseniu Lazara. Až do vzkriesenia Lazara je naznačené nielen obdivuhodné stupňovanie vo vývoji síl v tele Ježiša, ale ako pred každým stupňom sa nám jasne ukazuje, čo tu vo vzťahu k telu Ježiša pôsobí. V Jánovom evanjeliu je skutočne všetko tak pevne spojené, že by sme nemohli vynechať jedinú vetu, ak tomu človek rozumie. A je to preto tak podivuhodne poskladané, že to napísal niekto, kto bol zasvätený samotným Kristom. Pri zostúpení Krista do trojitej schránky Ježiša vstúpil do sveta zárodok (základ) na prekonanie smrti. Matka Ježišova sa stala pri zostúpení Krista inou: Pôsobenie, ktorému bola pri Jánovom krste vystavená, bolo také, že sa stala zase panenskou. Takže je to skutočne pravdivé, čo muselo vzísť z vyznávania Jánovho evanjelia: Keď pri Jánovom krste vošiel do tela Ježiša Kristus, stala sa matka Ježiša pannou!

Tu máme východiskový bod Jánovho evanjelia. A keď toto pochopíte vzhľadom ku kozmickému pôsobeniu, ktoré sa vtedy na Jordáne odohralo, potom tiež pochopíte, že taký dej prvýkrát vykresliť mohol len ten, kto bol zasvätený samotným Kristom, teda vzkriesený Lazar, ktorého "Pán miloval". Vzkriesený Lazar nám dal evanjelium, a jedine on sám bol schopný, aby každé miesto v tomto evanjeliu takto pevne spojil, pretože práve on prijal najsilnejší podnet od najväčšieho iniciátora, od Krista. Len on mohol poukázať na to, čo potom istým spôsobom pochopil svoju vlastnou iniciáciou Pavol: Že vtedy bol do zemského vývoja prijatý zárodok na prekonanie smrti. Preto ono významné slovo (výrok) o tom, ktorý visel na kríži: "Nesmiete zlomiť žiadnu jeho kosť!" Prečo nie? Keďže sa nesmelo zasiahnuť do formy, nad ktorou musel podržať vládu Kristus. Keby mu polámali kosti, potom by zasiahla nižšia ľudská sila do sily, ktorou musel pôsobiť Kristus až do kostí Ježiša. Do tejto formy nesmel nikto zasiahnuť! Lebo tá mala byť úplne podriadená vláde Kristovej.

Vtedy, keď sa aura Zeme zmenila, a od tej doby je zmenená, keď krv tiekla z rán Vykupiteľových sa uskutočnilo to, čo je vtajené do slov Jánovho evanjelia: "Kto je môj chlieb, šliape po mne nohami." Kristus sa od toho okamžiku stal duchom Zeme, planetárnym duchom a táto Zem je Jeho fyzickým telom. Zem je telom Kristovým, ktorý má svoje bydlisko v jej vnútri.