Kresťanstvo

Povesť o Parsifalovi
Ako Steiner hľadal meno Parsifala
Ako sa naučíme pýtať?

Ako Steiner hľadal meno Parsifala

Rudolf Steiner hovoril o svojom hľadaní Parsifalovho mena. Jeho slovami v okultnom bádaní je človek tiež, a síce často len v závislosti na tom, k čomu ho vedie jeho karma, vedený postupne a zvoľna. A keď sa stretne s niečím, čo sa zdá mať súvislosť s nejakou vecou, ​​nevie, čo má raz v jeho duši z tejto veci vzísť pod vplyvom síl prichádzajúcich zo spirituálneho sveta. Často ani nevie, že niečo, čoho sa mu dostáva z hlbín okultného sveta, sa týka nejakého problému, ktorý už roky sleduje. Tak som celkom nevedel, čo s tým, keď som sa ducha nórskeho národa raz opýtal na Parsifala a on povedal: Nauč sa rozumieť slovu, ktoré mojou silou plynulo do severskej povesti o Parsifalovi: "ganganda greida" - putujúce posilnenie - tak nejako! Nevedel som, čo s tým. A opäť som nevedel, čo s tým, keď som raz vyšiel z chrámu sv. Petra v Ríme pod dojmom Michelangelovho diela, pod dojmom Matky s Ježišom, tej ešte tak mlado vyzerajúcej matky s už mŕtvym Ježišom na kolenách. A pod dojmom - to je to vedenie - pohľade na toto umelecké dielo sa dostavil, nie ako vízia, ale ako pravá imaginácia z duchovného sveta, obraz, ktorý je vpísaný v kronike Akaša a ktorý nám ukazuje, ako Parsifal, potom čo prvýkrát odíde z hradu Grálu, kde sa nespýtal na tajomstvá, stretne v lese mladú ženu, ktorá drží na kolenách svojho ženícha a oplakáva ho. Vedel som však, že tento obraz, či už je to matka, alebo nevesta, ktorej zomrel ženích - Kristus býva často nazývaný ženíchom - je významný a že súvislosť, ktorá sa dostavila bez môjho pričinenia, je významná.

Mohol by som vám vypočítať ešte hociktoré ďalšie znamenia, ktorých sa mi dostalo pri mojom pátraní po odpovedi na otázku: Kde je na Svätý Grál napísané meno Parsifala? Veď napísané na ňom byť muselo, to nám predsa rozpráva samotná povesť. Keď sa Parsifal stáva kráľom Grálu, jeho meno sa zaskvelo v Grále, žiarivo sa zjavilo zo svätej misky, je napísané na svätej, zlato sa lesknúcej miske, v ktorej sa nachádza hostia. A keďže mi išlo o to, aby som našiel tú misku, bol som najprv uvedený do omylu. Vždy - hovorím to vo všetkej skromnosti, nie aby som snáď vyslovil niečo neskromného - vždy sa mi pri okultnom bádaní javilo ako nutné brať ohľad nielen na to, čo bezprostredne vyplýva z okultných prameňov, ale ak ide o vážny problém, brať ohľad na to , čoho dosiahlo vonkajšie bádanie. A vôbec sa mi zdá, že je dobré, ak nezabudneme pri sledovaní nejakého problému hľadať svedomito radu u toho, čo hovorí vonkajšia učenosť, aby sme takpovediac zostali na zemi a celkom sa nestratili vo vzdušných zámkoch. Tentoraz ma táto exoterná učenosť však uviedla do omylu. Práve tým, čo priniesla, ma odviedla z pravej cesty. Lebo z tohto exoterného bádania vyplývalo, že Wolfram z Eisenbachu, keď začal komponovať svojho Parsifala (tak to uvádza toto exoterné bádanie), použil podľa svojich vlastných výrokov [dielo] Chrétiena de Troyes a tiež istého Kyota. Tento Kyoto nemohol byť vonkajším, exoterným bádaním doložený, a je preto považovaný za výmysel Wolframa z Eschenbachu, ako keby Wolfram z Eschenbachu chcel nájsť ešte iný prameň pre veľa údajov, ktoré pripája k tým, ktoré našiel v Chretien de Troyes. Vonkajšia veda je ochotná pripustiť nanajvýš jednu vec, že Kyoto bol opisovateľom diel Kristiána z Troyes a že Wolfram z Eschenbachu potom popustil uzdu fantázii a túto skutočnosť rozviedol.

Vidíte sami, k čomu človeka musí toto vonkajšie bádanie priviesť. Musí ho priviesť k tomu, že viac-menej pominie cestu, ktorá vedie cez Kyota, lebo vonkajšie bádanie ho v podstate považuje za výmysel Wolframa z Eschenbachu. V tom istom čase - to sú opäť karmické zásahy - kedy som bol vonkajším bádaním uvedený do omylu, sa ku mne dostalo niečo iné. To, čo sa ku mne dostalo, by som vyjadril takto: Poatlantské epochy sa po mystériu na Golgote, po štvrtej poatlantskej epoche, vynárajú v istom ohľade tak, ako sa odvíjali pred týmto mystériom. Takže tretia poatlantská epocha sa v istom ohľade vynára najprv v našej piatej kultúrnej epoche, druhá sa vynorí v šiestej a prvá epocha sa vynorí v siedmom kultúrnom období.

Potom sa mi stále jasnejšie ukazovalo - a je to výsledok bádania mnohých rokov - že v našej epoche sa skutočne dvíha niečo ako Kristovým impulzom prestúpené vzkriesenie astrológie tretej poatlantskej epochy. Dnes síce musíme vo hviezdach bádať iným spôsobom, než sa vo hviezdach bádalo vtedy, avšak hviezdne písmo sa pre nás musí opäť stať niečím, čo k nám bude hovoriť. A tieto myšlienky o opätovnom vynorení hviezdneho písma sa podivuhodným spôsobom spojili s myšlienkami o Parsifalovom tajomstve. Takže som nemohol inak, než uveriť, že majú niečo spoločné. Tu pred moju dušu predstúpil určitý obraz. Ten obraz vo mne vzišiel, keď som sa v duchu pokúsil odprevadiť Parsifala, ako sa od Trevericenta opäť vydal na cestu k hradu Grálu. A keď som sa potom pokúsil doprevádzať v duchu Parsifala, keď po svojom pobyte u pustovníka znovu vytiahol za Grálom, často mi bolo, ako keby sa v duši zaskvelo, ako ide na svojom koni vo dne v noci a ako sa za dňa oddáva prírode a za noci hviezdam, ako by do jeho nevedomia hovorilo hviezdne písmo a ako by toto hviezdne písmo bolo len predzvesťou toho, čo mu povedalo sväté rytierstvo, ktoré mu vyšlo v ústrety od Grálu: "Zo Svätého Grálu sa žiarivo skvie tvoje meno." Parsifal si však očividne nevedel rady s tým, čo k nemu žiarilo z hviezd, lebo to zostalo v jeho nevedomí, a preto to tiež nemožno tak celkom vyložiť, aj keď sa človek akokoľvek snaží vnoriť sa do toho duchovno-vedeckým bádaním.

Potom som sa pokúsil ešte raz sa vrátiť ku Kyotovi, a zvlášť jedna vec, ktorú o ňom hovorí Wolfram z Eschenbachu, na mňa urobila veľký dojem a musel som ju dať do súvislosti s "ganganda greida". Samo sa to prepojilo. A musel som to dať tiež do súvislosti s obrazom ženy chovajúcu na kolenách mŕtveho ženícha. Bolo to raz, keď som - ako by som pritom vôbec nehľadal - narazil na slová, zvané Kyoto. Tie slová zneli: "Povedal, že jedna vec sa nazývala Grálom". A potom sme odkázaní na samotné exoterné bádanie o tom, ako prišiel na tieto slová. Dostala sa mu do rúk kniha od Flegetanisa zo Španielska. Je to astrologická kniha. Môžeme si povedať: Kyoto je dokonca tým, kto z iniciatívy Flegetanisa - na podnet toho, koho nazýva Flegetanisom a v kom ožíva niečo zo znalosti hviezdneho písma - kto teda z podnetu tejto znova oživšej astrológie vidí vec zvanú Grál. Teraz som vedel, že Kyota nemožno opomenúť, že práve on odkrýva dôležitú stopu, ak bádame duchovno - vedeckým spôsobom: že teda prinajmenšom videl Grál.

Kde teda je Grál, ktorý dnes musí byť nájdený tak, že na ňom stojí meno Parsifala, kde ho možno nájsť? V priebehu bádania sa mi ukázalo, že ho musíme hľadať v hviezdnom písme, najprv teda to meno. A jedného dňa, ktorý musím považovať za deň pre mňa zvlášť významný, sa mi potom ukázalo, kde je potrebné hľadať túto zlato sa lesknúcu misku v jej realite, predovšetkým tak, že sme jej prostredníctvom, tam, kde sa vyjadruje svojím symbolom v hviezdnom písme, vedení k tajomstvu Grálu. A tu som v hviezdnom písme zbadal to, čo môže vidieť každý - lenže sprvu nenájde tajomstvo tej veci. Jedného dňa, keď som vnútorným zrením sledoval zlato sa lesknúci mesačný kosáčik, objaviaci sa na oblohe, mi totiž svitlo, že temný Mesiac je v ňom matne viditeľný ako veľký kotúč, takže fyzickým, vonkajším spôsobom vidíme zlato sa lesknúci Mesiac - ganganda greida, putujúce posilnenie - a v ňom veľkú hostiu, temný kotúč, to, čo z Mesiaca nevidíme, ak pozeráme len povrchne, a čo vidíme, ak sa pozrieme dôkladnejšie. Potom vidíme temný kotúč, a na mesačnom kosáčika nádhernými literami okultného písma - meno Parsifala! To bolo hviezdne písmo. Lebo vskutku, videné v pravom svetle, vzíde z tohto čítania hviezdneho písma pre naše srdce a našu myseľ niečo - hoci treba ešte nie všetko - z Parsifalovho tajomstva, z tajomstiev Svätého Grálu.

Prostredníctvom tohto písma možno nájsť na oblohe názov Grálu, nie Grál samotný.