Správne predstavy

Prvé cvičenie spočíva v tom, že svoju pozornosť obrátime na svoje predstavy a spôsob ich tvorby. Človek väčšinou počuje, vidí to alebo ono a predstava sa v ňom podľa toho utvára. Jeho poznanie sa tak nemôže vyvíjať. Musí sa učiť dávať pozor na svoje predstavy a vidieť v nich správu vonkajšieho sveta. Svoj svet pojmov má utvárať tak, aby sa stal verným zrkadlom vonkajšieho sveta, a usilovať o to, aby z duše odstránil nesprávne predstavy. V myšlienkovom živote sa musí snažiť postupne rozlišovať podstatné od nepodstatného, pominuteľné od večného, pravdu od púhej mienky.

Pri načúvaní reči druhého človeka by sa mal nielen pokúsiť o vnútorné stíšenie, ale tiež sa zriekať akéhokoľvek súhlasu a tiež odmietavého úsudku, kritiky, tiež v myšlienkach a cite. Pri tvorení predstáv musíme vylúčiť ich spontánny, nevedomý vznik pod vplyvom dojmov. Keď prídem k správnej predstave o nejakej veci, vzniká pocit: som totožný s pravdou, ktorý sa týka veci. Keď je predstava nesprávna, medzi skutočnosťou a predstavou vzniká trvalý rozpor a napätie, až pokiaľ sa skutočnosť úplne neuzavrie do nesprávneho obrazu. Na tom sa potom vystavia rada ďalších nesprávnych predstáv.

Požiadavok rozlišovať večné od pominuteľného, pravdu od subjektívnej mienky, sa spočiatku javí ako veľmi vysoký. Hlboké životné odhodlanie v duši má však sklon k tomuto rozlišovaniu, lebo toto rozlišovanie je pre dušu liekom a balzamom, keď sa môže s ním stretnúť. Tvorba predstavy nemá byť sprevádzaná citmi. Až tie predstavy, ktoré utvárame nezávisle na spontánnych citoch, vzbudia odpovedajúce city, ktoré sú v súlade s pravdou. City by vlastne mala prebúdzať pravda.