Sedem slobodných umení

Predstavme si zanikajúci rímsky svet a potom to, čo tu v tomto svete ako boj ešte pretrvávalo zo starej doby: že pojmy boli doteraz prežívané v duchovnom svete a prenášané na zmyslové veci. To pociťovali takí ľudia ako napríklad Martianus Capella, ktorý v 5. st. napísal svoje pojednanie De nuptiis Philologiae et Mercurio, v ktorom zápasí o to, aby predsa len hľadal v duchovnom svete, čo sa v ideách chce stávať stále abstraktnejším a abstraktnejším. Toto staré nazeranie však zaniká. Staré nazeranie, ktoré ešte vedelo: ak preniknem do duchovného sveta, sprevádzajú ma anjeli. Alebo keď to boli Gréci, nazývali ich "strážcovia". Človek, ktorý vystupoval cestou ducha, vedel, že ho sprevádzajú strážcovia.

To, čo v starých dobách bolo skutočnou duchovnou bytosťou, strážcom, bolo v časoch, keď písal Capella, už gramatikou, prvým stupňom sedemdielnych takzvaných slobodných umení. V starších dobách ľudia vedeli, že to, čo žije v gramatike, čo žije v slovách a slovných spojeniach, je niečo, čo potom vedie ďalej nahor do imaginácie. Vedeli, že v slovnom spojení pôsobí anjel, strážca. Keby sme také stvárnenie hľadali v starších dobách, nikde by sme nenašli prázdnu definíciu. Je zaujímavé, že Capella nepopisuje gramatiku spôsobom, akým ju popisuje neskoršia renesancia, ale gramatika je u neho ešte skutočnou osobou, rovnako tak je osobou rétorika ako druhý stupeň. Tu sú už prázdnymi alegóriami, predtým však boli duchovne nazeranými bytosťami, ktoré nielen niečo učili, tak ako sa napríklad učí u Capelly, ale ktoré boli tvoriacimi bytosťami, a približovanie sa k duchu bolo pociťované ako prenikanie k tvoriacim bytostiam. Potom sa z nich staly alegórie, stále však ešte aspoň alegórie.

Gramatika, Rétorika, Dialektika sú aspoň ešte dámy, aj keď už nie sú nijako urastené, aj keď sú už značne vychudnuté. Sú veľmi vyziabnuté a majú vlastne už len, povedzme, kosti duchovného úsilia a kožu pojmov, aspoň sú to však ešte úctyhodné dámy, ktoré Capellu, tohto najstaršieho spisovateľa píšuceho o siedmich slobodných umeniach, nesú do duchovného sveta. S týmito siedmimi dámami sa Capella postupne zoznamuje, najprv s dámou zvanou Gramatika, potom s dámou Rétorikou, s dámou Dialektikou, s dámou Aritmetikou, s dámou Geometriou, s dámou zvanou Hudba a konečne s všetko prevyšujúcou nebeskou dámou Astrológiou. Sú to ešte dámy. Je ich sedem. Za sedmerým ženstvom sme nesení vyššie - týmito slovami by Capella mohol uzavrieť popis svojej cesty k múdrosti. Lenže čo sa z toho stalo! Pomyslite na neskoršie stredoveké kláštorné školy. Voči gramatike a rétorike tu už pri bifľovaní nikto nepociťoval: Za večným ženstvom sme nesení vyššie! Bolo tomu tak, že z niečoho živého sa najskôr stala alegória a potom čosi intelektuálne.