Ďalšie témy

Epika
Lyrika
Dráma
Koniec tragickosti

Lyrika

Možno povedať: Ak máme pozemské bytie, potom máme božskú múzu epického umenia, ktorá akoby zostupovala z oblakov, a akoby vystupovali, dymili z hlbín zeme, máme dionýzovsko-podzemské božsko-duchovné mocnosti, ktoré vôľou pôsobia skrze ľudí nahor. Všade ale musíme vidieť skrz pozemské bytie ako vulkanicky vystupuje dramatično, ako sa s žehnajúcim dažďom zhora nadol ponára epično. A čo sa odohráva na rovnakej úrovni s nami, kde akosi pociťujúcim spôsobom vidíme spolupôsobiť poslov vyšších bohov s nižšími bohmi na rovnakej úrovni s nami, kde sa akosi kozmické necháva zdola dráždiť, necháva sa radovať, necháva sa smiať, tu uprostred sa človek stáva lyrickým.

Necíti zdola nahor stúpajúce dramatično, ani zhora nadol sa noriace epično, ale na rovnakej úrovni s ním žijúce lyrično, ono jemnocitné duchovno, ktoré neprší až dole k lesu, ani nevybuchuje v sopke zdola a nerúbe stromy, ale to, čo ševelí v listoch, čo v kvetoch poteší, čo vo vetre zavanie. Všetko, čo nám na rovnakej úrovni dáva v hmote tušiť duchovno, takže naše srdce prekypuje, náš dych je radostne vzrušený, celá naša duša sa rozplýva v tom, pre čo predstavujú vonkajšie prírodné javy znamenia duchovno-duševného živlu, ktoré je na rovnakej úrovni s nami: tu žije a pôsobí lyrično, ktoré, s radosťou v tvári pozerá nahor k vyšším bohom, ktoré sa s posmutnelou tvárou pozerá dole k nižším bohom, ktoré sa môže utvárať na jednu stranu, ak je to lyrické, k dramaticko-lyrickému, ktoré sa na druhej strane môže upokojiť k epicko-lyrickému, ktoré je však vždy lyrickým v dôsledku toho, že človek prežíva okruh Zeme, mohli by sme povedať, svojím stredným človekom, svojou citovou bytosťou, ktorou prežíva to, čo s ním existuje v okruhu Zeme.