Ďalšie témy

Epika
Lyrika
Dráma
Koniec tragickosti

Koniec tragickosti

Človek, ktorý sa riadi svojimi myšlienkami, ktorý vedie svoj život intelektuálne, nemôže byť nikdy tragický. A človek, ktorý žije cnostne, vlastne tiež nemôže byť nikdy tragický. Tragický môže byť človek, ktorý má nejakým spôsobom sklon k démonickému, to znamená k duchovnému. Nejaký človek začne byť tragický až vtedy, ak je v ňom nejakým spôsobom prítomná démonickosť, v dobrom či zlom. Dnes sa však nachádzame vo veku oslobodzujúceho sa človeka, kedy je človek ako človek démonický anachronizmom.

V tom je celý zmysel piatej poatlantskej epochy, aby človek vyrástol z démonickosti v človeka slobodného. Akonáhle sa človek stane slobodným, končí možnosť tragickosti. Ak si vezmeme staré tragické postavy, dokonca ešte i väčšinu Shakespearových tragických postáv, budeme mať onú vnútornú démonickosť, ktorá vedie k tragickosti. Tam, kde je človek prejavom niečoho démonicko-duchovného, ​​kde skrz neho démonicko-duchovné vyžaruje, prejavuje sa, kde je človek akosi médium démonického, tam je možná tragickosť. V tomto zmysle bude musieť tragickosť viac menej skončiť, lebo oslobodené ľudstvo sa musí od démonického odpútať. Dnes tak ešte nečiní. Dnes ešte upadá do démonickosti. To je však veľkou úlohou doby, aby ľudia vyrástli z démonickosti a vrastali do slobody.